s ARTICLE 19 uskutočnili k právnym problémom masových médií na
Slovensku. Návrh bol zverejnený v zborníku, chápanom ako podklad pre
diskusiu o mediálnom zákone.[1] Návrh zákona odborne posúdilo aj
Medzinárodné stredisko proti cenzúre ARTICLE 19 v Londýne a posudok
poskytol aj generálny sekretár Medzinárodného tlačového inštitútu vo Viedni.
Návrh zákona sa prediskutoval aj na medzinárodnom seminári na tému Sloboda
prejavu novinárov s dôrazom na legislatívu, vnútroredakčnú slobodu
a etické súvislosti v septembri 1999.
V zmenených politických podmienkach po voľbách 1998 dostal SSN
možnosť oficiálne zaujať stanovisko k pripravovaným zmenám mediálnej
legislatívy na Slovensku. Nakoľko však zákonodarnú iniciatívu nemá, poskytol
svoj návrh na paragrafové znenie zákona o masových médiách [2]
aj so zdôvodneniami jednotlivých paragrafov Ministerstvu kultúry SR. Avšak na ministerstve bez zrušenej sekcie
pre médiá sa návrhu zákona nemal kto venovať a Národné centrum mediálnej
komunikácie (neskôr Mediálne informačné centrum - MIC), ktorého generálny riaditeľ takúto povinnosť na seba
prevzal, nebolo vstave prípravu mediálnej legislatívy zabezpečiť. A tak napriek novým politickým
podmienkam sa vyhliadky na konečné prijatie nového mediálneho zákona (ako
náhradu za socialistický zákon tlači a ostatných hromadných informačných
prostriedkoch z roku 1966) nezlepšili.
Nakoniec sa zákonodarnej iniciatívy chopili poslanci Národnej rady
Slovenskej republiky. Najprv to bol pokus bývalého ministra kultúry
a terajšieho poslanca HZDS Ivana Hudeca na jar roku 2000 predložil
parlamentu na schválenie návrh zákona o prostriedkoch verejných
informácií. Tento návrh prešiel v parlamente prvým čítaním, ale po kritike
odborníkov, Slovenského syndikátu novinárov a poslancov výboru pre kultúru
a médiá, opozícia návrh zákona stiahla. Tým vlastne umožnila, aby v priebehu nasledujúcich šiestich
mesiacov bolo možné predložiť do Národnej rady SR nový, menej kontroverzný
návrh zákona.
Takýto návrh vznikol v januári 2001 ako návrh skupiny poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky, predložený koaličnými i opozičnými
poslancami Jánom Budajom, Ladislavom Ballekom, Jozefom Kužmom, Jirkom
Malchárkom a Pavlom Števčekom.
Návrh vlastne takmer doslova preberá návrh Slovenského syndikátu
novinárov, najmä jeho poslednú verziu z roku 2000, ktorá nie je presne
datovaná a ktorá v alternatívach pripúšťa ustanovenia, ktoré sa dostali aj do návrhu poslancov
a vyvolali nevôľu odbornej verejnosti najmä znením paragrafu 7 – Klauzula
o svedomí. Ustanovenie tohto paragrafu v odseku 2 vyžaduje
autorizáciu príspevkov po ich redakčnej úprave, pričom za autora označuje aj
osobu, s ktorou redaktor robí rozhovor.
Zákon prešiel v NR SR prvým čítaním, avšak vláda ho na návrh
ministra kultúry neschválila ako návrh, ktorý má zásadné legislatívne nedostatky.
Zároveň minister kultúry oznámil, že Ministerstvo SR pripraví do júna 2001
vlastný návrh zákona o masových médiách.