prostriedkoch verejných
informácií“, ktorého názov je kompromisom predchádzajúcich dvoch. Návrhom došlo k ďalším zmenám
v pojmovom aparáte, doplnené boli ustanovenia o povinnosti prevádzkovateľov
informačných prostriedkov pri vyhľadávaní a uverejňovaní informácií,
upresnené pravidlá registrácie a transparentnosti vlastníckych vzťahov,
ale aj ďalšie ustanovenia.
Návrh zákona bol
v októbri 1995 prerokovaný na pracovnom stretnutí podpredsedníčky vlády
Kataríny Tóthovej so zástupcami novinárov a vydavateľov a ich
profesijných organizácií, ako aj na zasadnutí Rady vlády SR pre masmédiá,
v januári 1996 na pôde Ministerstva kultúry SR s predstaviteľmi
Slovenského syndikátu novinárov, Združenia slovenských novinárov
a Združenia vydavateľov periodickej tlače. Na základe výsledkov týchto
porád a rokovaní Ministerstvo kultúry SR spracovalo nové znenie návrhu
zákona o prostriedkoch verejných informácií.
Táto verzia s dátumom
február 1996 mala však iba mesačné trvanie. V marci sa objavila ďalšia,
v ktorej sa uvádza, že vznikla na základe (ďalšieho) medzirezortného pripomienkového konania a pracovnej
porady s predstaviteľmi ústredných orgánov štátnej správy
a novinárskych inštitúcií vo februári 1996. Zástupcovia novinárskych inštitúcií existenciu takejto porady
vyvrátili. Zrejme išlo iba o zástupcov Združenia slovenských novinárov.
Táto verzia návrhu zákona s názvom „zákon o
prostriedkoch verejných informácií“ bola aj publikovaná, takže sa stala predmetom
verejného pripomienkovania.
Návrh zákona sa odvolával
na ústavne zaručenú slobodu prejavu a práva na informácie, ako aj na etickú
zodpovednosť médií voči občanom a spoločnosti. Upravoval práva a povinnosti
prevádzkovateľov médií a ich vzťahy k štátnym orgánom, orgánom územnej
samosprávy, verejnoprávnym inštitúciám, právnický a fyzickým osobám.
Návrh kládol zvýšený dôraz
na transparetnosť vlastníckych vzťahov a vylúčenie súbežného vlastníctva
rôznych médií s celoslovenskou pôsobnosťou. V tejto súvislosti návrh
predpokladal nielen podstatné rozšírenie údajov v tiráži periodík, ale aj
každoročné zverejňovanie vlastníckych pomerov (spoločníci a akcionári s vyšším
ako 20-percentným podielom obchodného majetku) vo vlastnom periodiku, ako aj
vlastnícku alebo majetkovú účasť v iných médiách.
V snahe vylúčiť nežiadúci súbeh vlastníctva, návrh vylučoval možnosť, aby
vlastník alebo prevádzkovateľ jedného média (denná tlač, televízne vysielanie s
dosahom na celé územie SR alebo spravodajská agentúra s celoslovenskou pôsobnosťou)
mal vyššiu ako 20-percentnú majetkovú účasť v inom médiu, prípadne aby mal
možnosť jeho kontroly.
Návrh zákona sa stretol so značným odporom profesijných novinárskych a vydavateľských organizácií, ktoré protestovali najmä proti jeho ustanoveniam , ktoré sa do zákona snažili zaviesť etické princípy. Argumentovali tým, že tieto princípy patria do „mäkkej legislatívy“, čiže do novinárskych etických kódexov. V snahe vyhnúť sa prijatiu zákona v tejto podobe, novinárske organizácie (Syndikát slovenských novinárov a Združenie slovenských novinárov) spolu so Združením vydavateľov periodickej tlače urýchlili prípravy na konštituovanie „Tlačovej rady“,