Podľa toho istého
zdroja, z celkovej sumy reklamných príjmov vyše 350 miliónov v roku 1993 pripadalo najviac na
Hospodárske noviny (73 mil. - 20,8 %), Pravdu (69 mil. -19,7 % ), Prácu (56
mil. - 16 %), Nový čas (34 mil. - 9,7 %) Smenu (32 mil. - 9,1 %) a Národnú
obrodu (29 mil. - 8,2 %). Sumu 10 miliónov prekročili ešte Smer Dnes a Slovenský
Východ. V rozpätí od 5 do 10 miliónov sa pohybovali Večerník, SME, Dobrý deň
(Roľnícke noviny), Hlas ľudu a Denník
Šport. Menej ako dva milióny príjmov z reklamy vykázali Republika, Slovenský
denník a Koridor.[1]
Po vzniku
samostatnej Slovenskej republiky nevznikol iba nový systém masových médií.
Nanovo sa tiež začal formovať vzťah politiky a médií, vlády a médií, začala sa
črtať nová komunikačná (informačná) politika. Avšak politika skôr ako suma
náhodných a účelových krokov a nie ako realizácia dôkladne premyslenej a
sformulovanej koncepcie. Vypuklo sa začala prejavovať skutočnosť, že vládnúce
hnutie (ale ani ostatné politické strany) pri rozpracúvaní svojho politického
programu nevenovalo problematike médií náležitú pozornosť a preto vstúpilo do
novej situácie nepripravené. Preto napätie medzi vládou a médiami, ktoré sa
začalo vytvárať už v roku 1992, sa zostrilo. Prispelo k tomu viacero
skutočností:
1. V prvom rade sa
prejavila typická črta vlád prakticky všetkých postkomunistických krajín, ktoré
získali nezávislosť. Tieto vlády považovali bývalé štátne médiá za svoju korisť
a usilovali sa získať nad nimi kontrolu.
2. Budovanie
nového štátu nie je jednoduchá záležitosť. Je spojené s mnohými problémami a
ťažkosťami. Preto nové nezávislé štáty – a Slovensko nebolo v tomto smere
výnimkou – sa usilovali využiť médiá ako konštitučný prvok a vyžadovali od nich
podporu. Štátne a národné záujmy sa tu
dostali do konfliktu so všeobecnými princípmi demokracie.
3. Práve vzhľadom
na štátne a národné záujmy sa vlády nových nezávislých štátov snažili presadiť
inú hierarchiu funkcií a úloh médií ako štáty, ktoré s vytváraním vlastnej
identity nemuseli zápasiť. Preto aj slovenská vláda Vladimíra Mečiara
presadzovala hierarchiu funkcií, na prvých miestach ktorej bola ochrana a
podpora štátnej, národnej a kultúrnej identity a až potom nasledovali ostatné
funkcie – médiá ako základný prvok demokratického systému, resp. médiá ako
„strážny pes“ demokracie.
4. Nedostatok
demokratických tradícií, absencia právneho vedomia a nízka úroveň politickej
kultúry spôsobili, že ani politici, ale ani novinári neovládali dostatočne
pravidlá hry a vykladali si demokraciu po svojom. Politici skôr zúžene a
novinári skôr široko.
Okrem týchto
charakteristík, ktoré malo Slovensko spoločné s viacerými postkomunistickými
krajinami, boli tu aj ďalšie skutočnosti, ktoré vzťah médií a politiky pri
zrode Slovenskej republiky komplikovali:
[1] Lechnický, M.: Z výsledkov
monitorovania reklamných aktivít GfK-Slovakia. In: Trend, 8.6.1994, s.
19.