Ústavne zaručenou sa
sloboda prejavu stala aktom Slovenskej národnej rady, ktorá 1. septembra 1992
prijala Ústavu Slovenskej republiky ako suverénneho, demokratického a právneho
štátu. Ústava vstúpila do platnosti 1. januára 1993 súčasne so vznikom
Slovenskej republiky. V súvislosti so slobodou prejavu a právom na informácie
čl. 26 ústavy hovorí:
(1) Sloboda
prejavu a právo na informácie sú zaručené.
(2) Každý
má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným
spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie
bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.
Podnikanie v obore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
(3) Cenzúra
sa zakazuje.
(4) Slobodu
prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak
ide o opatrenia v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,
verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
(5) Štátne
orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať
informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania
ustanoví zákon."
Napriek tomu, že
politická, ekonomická a spoločenská transformácia slovenskej spoločnosti prebieha
už vyše šesť rokov, činnosť tlače upravuje ešte stále platný „zákon o
periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch“ z roku
1966.[1]
V marci 1990 bol tento zákon novelizovaný s tým, že bývalá federálna vláda
urýchlene pripraví jeho nové znenie. Novelizáciou bola zrušená cenzúra a
odstránená vedúca úloha komunistickej strany. Súkromné osoby získali právo
vydávať tlač a podnikať vo sfére tlače. Ostatné ustanovenia zákona zostali nezmenené.
Novelizácia sa vôbec
nedotkla rozhlasového a televízneho vysielania. Nová česko-slovenská vláda si
udržala kontrolu nad rozhlasom a televíziou tvrdiac, že štátne rozhlasové a
televízne organizácie ako dôležité prostriedky na uspokojovanie informačných
potrieb krajiny a špecifické prvky národnej kultúry majú zostať zachované. V
skutočnosti si federálna vláda potrebovala udržať federálne médiá ako výraz
vlastnej suverenity.
Novela tzv.
tlačového zákona podstatne zjednodušila
registráciu periodickej tlače tým, že vydavateľské oprávnenie vzniká
automaticky. Budúci vydavateľ jednoducho oznámi svoj úmysel príslušnému orgánu
štátnej správy. Musí pritom uviesť zákonom požadované údaje: