V súvislosti riešiť situáciu na slovenskom trhu tlače Predsedníctvo vlády SSR požiadalo ministra financií ČSSR, aby urýchlene zabezpečil prevod dovtedajších Tlačiarenských závodov Pravda z pôsobnosti ÚV KSČ do právomoci Ministerstva priemyslu SSR.
Po novembri 1989 bola nová politická reprezentácia postavená, okrem iného, aj pred úlohu vytvoriť právne predpoklady pre zásadnejšie zmeny v systéme médií.
Zákonodarcovia v mediálnej
legislatíve stáli pred početnými úlohami:
·
Uviesť do súladu zákony o slobode prejavu a práva na
informácie s
medzinárodnými dohovormi a zmluvami ratifikovanými Česko-Slovenskom.
·
Odstrániť alebo modifikovať zákonné ustanovenia
založené na čl. 4 ústavy postulujúcom vedúcu úlohu komunistickej strany v spoločnosti.
·
Zabezpečiť demokratický mechanizmus v štátnych médiách v súlade so zásadami
pluralistickej spoločnosti.
·
Vytvoriť právne záruky, ktoré by vylúčili informačný
monopol štátu a vytvorili právne podmienky pre vznik duálneho systému
médií s verejnoprávnymi
i súkromnými médiami.
·
Vytvoriť právny rámec pre činnosť masových médií v
podmienkach trhovej ekonomiku a pre zabezpečenie ich budúceho technického rozvoja.
Realizácia týchto úloh
bola zložitým procesom, ktorý bol ovplyvnený celkovým politickým vývojom a
zmenami vo vzájomných vzťahoch dvoch republík jednej federácie.
Počas 40 rokov komunistickej vlády existovala síce ústavne zaručená
sloboda prejavu a aj mediálny zákon (zákon o tlači a ostatných hromadných
informačných prostriedkoch), ktorý sa na túto slobodu prejavu odvolával, v
skutočnosti však médiá boli ovládané komunistickou stranou a riadené jej
direktívami. Až politická zmena po roku 1989 priniesla skutočnú slobodu médií,
odstránenie cenzúry a štátneho monopolu v oblasti médií, ako aj možnosť
súkromného podnikania nielen v oblasti tlače, ale aj rozhlasového a televízneho
vysielania.
Už v januári 1991 prijalo
Národné zhromaždenie ČSFR Základnú
listinu ľudských práv a slobôd,[1] ktorá vychádzajúc z Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a jeho článku 10, v článku 17 zaručuje slobodu prejavu a
právo na informácie, ako aj vyhľadávanie, prijímanie a šírenie myšlienok a
informácie bez ohľadu na hranice štátov. Po rozdelení ČSFR prešla táto listina
do základnej legislatívy nového slovenského štátu.
[1]
Ústavný zákon
č. 23/1991 z 9. januára 1991 Zb.
, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.