základe zákona (STV a SRo) a ktoré bude môcť rada použiť pre
držiteľov licencií. Aj tento zákon bol niekoľkokrát novelizovaný, najmä
v súvislosti so snahou poslancov o vyčlenenie 2. televízneho okruhu
pre vysielanie na základe licencie.
Do vývoja súkromného vysielania na Slovensku zásadne zasiahol aj zákon
270/1995 Zb. o štátnom jazyku Slovenskej republiky. Okrem iného totiž
určil, že v prípade vysielania v inom ako štátnom jazyku (resp. v jazyku
zrozumiteľnom z hľadiska zákona o štátnom jazyku t.j. v češtine - s výnimkou
programov určených pre deti do 12 rokov) musí byť relácia vzápätí odvysielaná v
rovnakom rozsahu i v štátnom jazyku. Toto ustanovenie prakticky znemožnilo
dvojjazyčné vysielanie držiteľov licencie v národnostne zmiešaných územiach,
pretože bolo programovo neúnosné. Pre veľkú časť obyvateľstva takýchto území sú
zrozumiteľné obidva jazyky a pri "reprízach" program takejto stanice
poslucháči opúšťali (do účinnosti jazykového zákona vysielali dvojjazyčne
rádiá: LOCAL FM, Komárno a STAR, Nové
Zámky).
V rozvoji duálneho systému na Slovensku zohral negatívnu úlohu okrem
neustáleho, pomerne nekoncepčného vývoja mediálnej legislatívy (motivovaného
niekedy snahou o doriešenie otvorených problémov, inokedy účelovým
presadzovaním politických zámerov) i syndróm nedodržiavania už existujúcich
právnych a etických noriem, prípadne ich veľmi účelový výklad. Súkromné
vysielanie bolo novým fenoménom a držitelia licencií - predovšetkým
rozhlasových, pretože tí začali vstupovať do éteru (okrem rádia založeného v
roku 1990 "novembrovou" generáciou študentov) už v decembri roku 1992
- začali narážať nielen na legislatívne "diery", ale i na nerozvinutý
(a centralizovaný) reklamný priemysel a monopolné postavenie všetkých
inštitúcií, s ktorými boli v záujme vysielania povinní uzatvárať zmluvy, či
rokovať (autorské organizácie, telekomunikácie). Prerod STV a SRo na
verejnoprávne inštitúcie bol (a je) zložitý. Okrem iného bol sprevádzaný i
problémami spojenými s neochotným opúšťaním pozícií na reklamnom trhu. Zákon č.
468/91 Zb. sa síce pokúsil diferencovať súkromné a verejnoprávne médiá
rozdielnym povoleným percentom reklamného času, prakticky však k žiadnemu
obmedzeniu vysielania reklamy (aspoň v prvých rokoch určite) vo verejnoprávnych
inštitúciách nedošlo. Povolené percento im stačilo na využitie svojho
postavenia a na stiahnutie veľkej časti
reklamných rozpočtov k sebe, čím sa priestor pre začínajúce súkromné médiá
zúžil na minimum. Hoci prijímané zákony aspoň hľadali rovnováhu duálneho
systému, prax bola ešte komplikovanejšia. Nekorektné správanie sa Slovenského
rozhlasu, ktorý ako jediný (dodnes) na Slovensku pokrýva celé jeho územie, t.j.
ani jeden držiteľ licencie mu nemôže konkurovať, na dlhé roky zatlačilo do
úzadia nielen súkromné rádiá, ale aj Radu SR PRTV, ktorá je zo zákona za
dodržiavanie legislatívy v oblasti vysielanie zodpovedná - v oboch častiach
duálneho vysielacieho systému. Smerom k súkromnému sektoru boli jej kompetencie
vždy jednoznačné: Rada udeľuje a odníma licencie, rozhoduje o existencii - či
neexistencii súkromných rozhlasových staníc. Voči verejnoprávnym inštitúciám
uplatňovala Rada svoje kompetencie len ťažko - hlavne v období veľmi otvoreného
politického zasahovania do vedenia STV a SRo.
Slovenský rozhlas (ešte ako súčasť ČSRo) podpísal 14. 12. 1990 "kooperačnú zmluvu" s rakúskou spoločnosťou Drehscheibe GmBH na vysielanie min.