od seba neprišla,
keby neexistovali transparentné kontúry toho, čo a za akých podmienok môže český verejný vysielateľ
ponúknuť. Tak sa stalo, že v krátkom
čase dosiahla Česká televízia dôležité zmeny v svojej právnej subjektivite, pomerne rýchlo sa prispôsobila novým
podmienkam a prešla aj do programovej ofenzívy. V niektorých strategických oblastiach (pôvodná dramatická
a detská tvorba, v značnej miere i spravodajstvo) prakticky nestratila svoje
líderské postavenie, i keď nelámala rekordy v sledovanosti.
Na Slovensku nezachytila STV vznik konkurenčného
prostredia ani v jednej strategickej oblasti - týka sa to tak programovania,
ako budovania svojho imidžu, dôveryhodnosti a úsilia o podporu verejnej mienky,
ale aj potrebnej zmeny právneho statusu, definitívneho "odštátnenia"
so všetkými ozdravnými dôsledkami, ktoré z neho mohli vyplynúť.
Aj dielčie neúspechy majú takisto svoj synergický
efekt: verejná vysielacie služba a jej existenčné potreby sa dostali na
okraj spoločenského záujmu. Jedna z
dôležitých inštitúcií modernej
demokracie a kľúčová kultúrna ustanovizeň nadobudla v očiach verejnosti podobu ťažkopádnej,
anachronickej, neefektívnej, politickými vplyvmi zmietanej služby, do ktorej
škoda investovať peniaze. Je zbytočné
alibisticky vyčítať jej komerčnej konkurencii, že tomuto obrazu účinne
napomohla - usilujú sa o to všetky
komerčné televízie v Európe. Markíze sa podarilo dokonca ešte viac: slabiny STV vedela pružne využiť a
vytvárala si imidž modernej,
demokratickej, ekonomicky i politicky nezávislej inštitúcie. Stavba normálne
fungujúceho mediálneho systému sa takto dostala z nôh na hlavu.
Na Slovensku sa v tejto súvislosti často opakovali
zmienky o nedostatku "politickej
vôle". Politická vôľa je však tiež iba
priesečníkom mnohých siločiar. Je otázkou pre politikov, pre jednotlivé manažmenty verejných
vysielateľov, a napokon pre celú
verejnosť, prečo sa záujem vybudovať silnú verejnoprávnu televíziu v
spektre týchto siločiar dostatočne nepresadil.
Navonok sa slabiny Slovenskej televízie prejavili
najprv v programovej oblasti. Stratégia Markízy opakovala osvedčený komerčný model: prvoradým cieľom bolo
presadiť sa v hlavných vysielacích
časoch, ktoré sú z hľadiska reklamných výnosov
kľúčové. To sa podarilo - aj vďaka elementárnym nedostatkom v programovej skladbe STV. Tá síce disponovala
niekoľkými časovými pásmami, v ktorých bol jej program konkurencieschopný
(napr. sobotné bloky vysielania pre
deti, kde kvalitný Kuko dosahoval aj
vyše 10%-nú sledovanosť). Mala i rad populárnych diváckych cyklov. Napríklad v oblasti zábavy aj po
exkomunikácii Markovičovej talk-shaw tu boli v roku 1997 ešte Čo dokáže
ulica, Repete, Hra o Niké atď. Programová skladba ako celok
však nebola konzistentná.
Nerešpektovala základné pravidlo tzv. prelievania divákov, keď si jednotlivé
relácie ako štafetu odovzdávajú svojich divákov podľa cieľových skupín a ich
časovej disponibility. A už vôbec sa nevyužíval princíp komplementárnosti 1. a
2. programu STV, kde v praxi neraz stáli proti sebe dve obsahovo i žánrovo
úplne podobné relácie.
Predovšetkým sa však potvrdilo staré, v Európe overené pravidlo: že proti komerčnej ponuke, založenej na amerických filmoch, seriáloch a sitcomoch, môže v hlavnom vysielacom čase úspešne obstáť iba program, postavený na dvoch pilieroch – je to