ústretové. Pri pohľade na celkovú politickú klímu sa môže zdať, že cesta k rozvoju a pestovaniu základných
hodnôt verejnoprávneho vysielania ani možná nebola. S takýmto prístupom sa však nemožno zmieriť. Jediná
šanca – a opäť sa môžeme oprieť o
európske skúsenosti – bola v presadzovaní takých hodnotových prvkov, ktoré by transparentne vyjadrovali širší,
verejný záujem a presahovali aktuálnu politickú agendu jednotlivých politických
prúdov. Teda znova sa vraciame ku kľúčovej otázke identity a postavenia v
spoločnosti. To by ale museli manažmenty
verejnoprávnej televízie razantne presadzovať tieto vyššie princípy a
získať na svoju stranu rozhodujúcu časť verejnosti ...
Netreba si robiť ilúzie – politické tlaky a manévre okolo
verejno-právnych (dokonca i komerčných) televízií sú všade, aj vo vyspelých
demokratických štátoch. Rozdiel je iba v miere ich „úspešnosti“.
Tá priamo súvisí s reálnou vnútornou silou a autoritou verejnej televízie
v spoločenskom živote – a tá zas s hladinou akceptácie toho, čo mu táto
televízia ponúka. Nezáujem a povrchnosť z jednej i druhej strany je to
najhoršie, čo sa mohlo Slovenskej
televízii prihodiť. Do vágneho priestoru vstúpila politika. Na Slovensku sa
stali rôzne kauzy iba zámienkou pre
novinárske a politické šarvátky, nie však pre skutočné riešenie príčin, ktoré ich spôsobili. Vznikol bludný
kruh: málo vyspelá politická kultúra mohla využiť situáciu, keď v krajine
absentovala skutočná kultúrna politika verejnoprávnych médií, ktorá bola aj
dôsledkom pasivity a koncepčnej
nevyzretosti samotného verejnoprávneho média. Zákonite musel prísť
najhorší dôsledok: divácke zázemie Slovenskej televízie sa po nástupe TV Markíza začalo rýchlo rozplývať.
1.1.2.2.5
Zhrnutie
Obdobie rokov 1993 – 1996 prinieslo namiesto stabilizácie a postupného
rozvoja stav permanentnej improvizácie. Váha a prestíž verejno-právnej STV,
ktorá bola 4 roky jediným hráčom na domácom trhu, postupne klesala.
Divácke postavenie na národnom trhu síce podstatne oslabené nebolo, ale roztvárali sa nožnice medzi rozsahom
programového výstupu a jeho kvalitou. Začali sa prejavovať prvé príznaky
ekonomickej podvyživenosti. Napriek úsporným opatreniam sa prehlboval záporný
schodok, ktorý na konci tohto obdobia už dosiahol 100 miliónov korún. Sám osebe
by nemusel byť tragédiou, keby zakladal rastové tendencie. V skutočnosti však
bol sprevádzaný útlmovým programom v rozhodujúcich oblastiach tvorby. Vznikali všetky predpoklady pre úspešný nástup
konkurencie zo strany súkromného sektora.