Výsledkom tohto jednostranného kroku bola absurdná skutočnosť, že peniaze
sa prelievali z jedného štátneho vrecka do druhého: štát uvoľňoval dotácie Slovenskej televízii pod
podmienkou, že sa prevedú do štátneho
monopolu Slovenské telekomunikácie. Štátne
subvencie teda nešli tam, kde mali: na konkrétne rozvojové či programové projekty a nové služby
verejnosti, čo je základná filozofia
dotačnej politiky európskych štátov vo vzťahu k verejno-právnym televíziám.
1.1.2.2.4
Presahy a zásahy politiky
Príčiny ekonomických problémov, ktoré priamo súviseli aj s notorickým
problémom kvality a nezávislosti programovej tvorby, nemali teda zďaleka len svoje vnútorné zdroje. Okrem
nedomyslenej novely zákona o
koncesionárskych poplatkoch a telekomunikačného diktátu sa na programovom
výstupe a ekonomike podniku nepriaznivo podpísalo aj vajatanie okolo budúcnosti druhého programu STV. Najprv to
mala byť privatizácia lukratívnych vysielacích časov (17.00 – 01.00) na
programe STV2, ktorá mala množstvo tragikomických peripetií s politickým pozadím a priniesla len veľa
strateného času a úsilia, vrátane nikdy
neukončenej prípravy družicového vysielania STV.
Jediné, čo sa dá po odstupe času s určitosťou povedať, je to, že
kompetentní sa vlastne nevedeli dohodnúť, aký má mať profil, pre koho má vysielať a koľko bude stáť. Po
družicovej epizóde, ktorá nesporne raz
príde ako doplnková služba STV na stôl, ostali len kopy materiálov,
limitovaných nedostatkom financií.
Potom tzv. Ftáčnikova novela, ktorá zablokovala II. program pre verejnú
vysielaciu službu. S myšlienkou tejto zákonnej úpravy možno súhlasiť, veď zodpovedá praxi drvivej väčšiny európskych štátov. Jej opodstatnenosť sa ukázala tam,
kde sa verejná služba uchýlila ku
kombinácii jedného pozemného kanála s programom, šíreným pomocou družice. Napríklad v Maďarsku MTV okamžite
stratila vyše polovicu svojej váhy na trhu a jej družicou šírený program sa vníma divákmi ako celkom
okrajový. Chybou tejto novely novely však je, že ak povedala A, mala povedať aj
B. Konkrétne: mala riešiť aj spôsob financovania druhého programu STV, keď už
bolo každému jasné, že nie je v možnostiach Slovenskej televízie plnohodnotne
využiť pozemný okruh s vynikajúcou penetráciou (96%).
Celý sled tu spomenutých i nespomenutých anomálií vedie len k jednému záveru: na Slovensku prejavili rôzne politické garnitúry voči verejnoprávnym vysielateľom paradoxne takmer jednotný prístup. Osciloval medzi povrchnosťou a pokusmi o politické zasahovanie, čo je zas druhá strana tej istej mince: neboli totiž vyriešené zásadné predpoklady a poistky, aby STV mohla fungovať ako ekonomicky, a teda aj programovo nezávislý subjekt. Záujem o STV sa zväčša začínal a končil pri výkazoch o zastúpení politických strán v spravodajstve. Na STV sa v plnej miere vzťahovala aj ďalšie generálne slovenské špecifikum: problém politických nominantov a konštituentov. Je preto veľmi ťažké hodnotiť, do akej miery boli kroky jednotlivých vedení STV – až na známe krajné prípady – vynútené či politicky