sa opäť rozdelili do dvoch novozriadených útvarov, ktoré tentoraz
dostali názvy Vysielacia kancelária
a Dramaturgia a skladba programu.
Prišli i niektoré problematické rozhodnutia, napríklad Oddelenie pre
styk s verejnosťou, ktoré ako dôležitý imidžový článok každej televízie
bolo priamo (a zrejme správne) napojené na Kanceláriu riaditeľa STV, sa
delimitovalo na úsek marketingu.
Kým v prvom roku samostatnej existencie boli organizačné zmeny viac-menej pochopiteľné, neskôr namiesto
stabilizácie sa ich frekvencia začala dokonca zrýchľovať, strácali manažérsku
logiku a pôsobili kontraproduktívne.
Napríklad v roku 1994 v podniku prebehlo 35 oganizačných zmien a delimitácií na úrovni odborov. Vystriedali
sa nielen traja riaditelia, ale aj tri
kompletné Rady STV. Dalo by sa povedať, že tento pohyb súvisel so zmenami
politických formácií (i keď už tento
fakt sám osebe je nenormálny). Lenže séria organizačných zmien pokračovala aj v
nasledujúcom roku 1995, keď sa vedenie STV na čas ustálilo. V tomto roku
„vykázala“ STV dokonca 57 väčších organizačných zmien a názvov funkcií, vrátane
delimitácií a presunov zodpovednosti, spojených s personálnymi zmenami.
V priebehu jediného roka napríklad na mimoriadne citlivom mieste šéfa programu došlo k štyrom zmenám. Najprv
bola zmenená funkcia programového
námestníka STV na riaditeľa programu STV. Súčasne (1. 5. 1995) bola pod
názvom programový námestník riaditeľa Televízneho štúdia Bratislava
zriadená ďalšia funkcia programového
šéfa. Iba veľmi ťažko je možné predstaviť si, že akčný rádius týchto dvoch funkcií sa neprelínal, i keď formálne boli zodpovednosti rozdelené: riaditeľ
programu zodpovedal za Hlavnú
dramaturgiu, Hlavnú redakciu programu a Hlavnú redakciu prevzatých programov – teda v istom zmysle
to bol akýsi post riaditeľa vysielania. Programový námestník riaditeľa TŠ
Bratislava mal v kompetencii 5 hlavných redakcií: Hlavnú redakciu
publicistiky a dokumentu, Hlavnú
redakciu vzdelávacích programov, Hlavnú
redakciu športu a motorizmu, Hlavnú redakciu umeleckých programov a Hlavnú redakciu programov pre deti a
mládež – teda bol to akýsi oklieštený riaditeľ programovej tvorby. Tretím
priamym nadriadeným v rámci
programových zložiek STV sa stal sám ústredný riaditeľ, v ktorého pôsobnosti
bola novovzniknutá Hlavná redakcia spravodajstva na čele so šéfredaktorom na I.
stupni riadenia – krok, ktorý má najviac vnútornej logiky a zodpovedá aj
európskej praxi. Tento model však vydržal iba 4 mesiace. Funkcia
programového námestníka riaditeľa TŠ
Bratislava bola zrušená a všetkých päť ním riadených Hlavných redakcií neprešlo
pod riaditeľa programu, ako by sa dalo očakávať – ale do kompetencie riaditeľa
Televízneho štúdia Bratislava, kde sa už tradične uplatňovali špičkoví
technickí odborníci STV. Vznikla paradoxná situácia, že riaditeľ programu STV
vlastne rozhodujúce programotvorné zložky STV
neriadil. Preto o ďalšie 2 mesiace (1. 11. 1995) v rámci ďalšej vlny zmien sa prijalo rozhodnutie premenovať
funkciu „riaditeľ programu STV“ na „riaditeľ dramaturgie a programu STV“, čo
ešte viac zahmlievalo prirodzené
koncepčné, tvorivé a výrobné väzby.
Za jednu z pozitívnych zmien možno považovať vznik Hlavnej redakcie vzdelávacích programov. Nejde ani tak o to, že sa zriadila samostatná organizačná jednotka, ale o krok správnym smerom: vzdelávacia funkcia programovej politiky STV bola dlhé roky na okraji pozornosti, hoci práve táto oblasť ju výrazne profiluje ako službu vo