verejnom záujme. V atmosfére neistoty, ktorá sa dotýkala aj
najcitlivejších a rozhodujúcich útvarov každej televízie, t.j. tvorivých
úsekov, bolo veľmi ťažké stavať
náročnejšie tvorivé ciele, viesť redaktorov a dramaturgov k špičkovým výkonom.
Svoju váhu stratili elementárne prvky sledovania kvality – vnútorné hodnotenia
v programových jednotkách a širšie kontextuálne vyhodnocovanie na úrovni
programu.
Neboli zriedkavé prípady, keď sa tieto dôležité nástroje nepoužívali
vôbec. V takejto klíme má živnú pôdu len priemernosť. Žiaľ, mnohým takáto pasivita či dokonca letargia
vyhovovala. Po televízii sa šírila
nezdravá tendencia ochrániť si len svoje partikulárne záujmy, vyjadrená heslom „šéfi sa menia, my ostávame“.
Podniková kultúra, povedomie „služby“ a
imperatív jej kvality sa strácali.
Tu niekde treba hľadať korene etickej krízy, ktorá zasiahla veľkú
časť programových tvorcov a ktorá ešte prehlbovala krízu kreatívnu a v konečnom
dôsledku aj ekonomickú.
V množstve rozhodnutí a výnosov z tohto obdobia sa nám nepodarilo nájsť
také rozhodnutia, ktoré by účinne smerovali k príčinám problémov s upadajúcou kvalitou programu a
ktoré by sa aj plnili.
Navonok, v diváckej sledovanosti sa to zatiaľ výrazne neprejavovalo – v
tom čase ešte nemala Slovenská televízia na domácej pôde konkurenciu. Varovné signály však boli.
Podľa zistení Denného kontinuálneho výskumu STV na územiach s presahom pozemného
vysielania českých staníc bola sledovanosť programov Slovenskej televízie nižšia. Po príchode komerčnej NOVY
v roku 1994 dokonca STV stratila na
týchto územiach (vrátane časti Bratislavy)
dominantné postavenie na trhu. Vedenie STV tomuto vážnemu signálu
nevenovalo patričnú pozornosť. Ako sa ukázalo, bol to takmer presný predobraz situácie, ktorá vznikla o
pár rokov neskôr.
Ani tlak verejnosti na programový výstup nebol taký, aby viedol k vyšším
nárokom na kvalitu. Väčšina dobových diskusií v tlači sa sústreďovala na
politické aspekty, predovšetkým na podiely zastúpenia vládnúcich a opozičných
strán v spravodajstve. Túto tendenciu
výdatne podporovali samotní politici, čo je pochopiteľné, ale menej
pochopiteľné je, že začala prevládať aj v tzv. odbornej kritike, V kritickej
reflexii programového výstupu STV nachádzame veľmi málo dokladov o sústavnejšom
odbornom sledovaní aspoň niektorých nosných programových línií. Výrazne
prevládali politicky motivované články a glosy. Ak sa aj volalo po náprave v
niektorých smeroch, boli to skôr všeobecné výzvy, neraz podfarbené osobnými a
inými vzťahmi. Chýbali koncepčné diskusie a strety na jednej i druhej strane.[1]
[1] Napr.
notorické volanie po obnove popularity bratislavských dramatických pondelkov mohlo
byť iba všeobecné, kým sa nezakladalo na
analýze, akým smerom sa má vyvíjať pôvodná tvorba v nových podmienkach. Pokiaľ sa pod týmito
podmienkami rozumela často opakovaná
téza o „slobodnej tvorbe bez nánosov ideologického balastu“,
nemalo to nič spoločné s koncepciou, bola to samozrejmosť. Nové podmienky tu
však boli: pád železnej opony priniesol takú širokú škálu ponuky, že niektoré dramaturgické línie „starých“ pondelkov stratili svoju naliehavosť. To, čo
sa kedysi dalo vypovedať iba v
metaforách, mohlo sa odrazu reflektovať slobodne a naplno. Dokonca na vlastných, pôvodných látkach. Takisto sa nevyhnutne zmenila váha domácich adaptácií
diel svetovej klasiky i moderny,
Tieto diela boli odrazu dostupné v luxusnom filmovom balení. Naše „kostýmovky“, realizované v amatérskych štúdiových dekoráciách,
spravidla neamli proti nim divácku šancu – iba výnimočne vynikajúce herecké
výkony dali na tento hendikep zabudnúť.
Navyše sa
nezachytil trend, ktorý už od konca 80-tych rokov dominoval
v Európe aj pod vplyvom nástupu komerčných televízií: nosným pilierom pôvodnej drámy sa čoraz väčšmi stával seriál. Za 10 rokov STV vyprodukovala iba jediný
titul (Horská služba), ktorý sa však
stal skôr zdrojom kritiky a posmeškov. (Podstatne solídnejšia
práca, Lutherov koprodukčný teleromán Koniec veľkých prázdnin, do tejto kategórie nespadá.) Neobstojí celkom ani tvrdenie o nedostatku kapacít a finančných prostriedkov.
Veď za roky 1993 – 1996 bolo uvedených vyše stovky premiérových
titulov, teda počet takmer súmeriteľný s produkciou veľkých verejnoprávnych staníc, akými sú BBC alebo France 2. Podstatný rozdiel je však v tom, že pre
vysielanie týchto staníc sa stal v dramatickej tvorbe prioritou seriál (napr. v
BBC EastEnders), ktorý sa nasadszoval
do vysielania viackrát týždenne v hlavných vysielacích časoch.
Počty premiér dramatických titulov pre
dospelých za TŠ Bratislava:
1993: 38 (z toho 1. program 27, 2. program
11 premiér)
1994: 24
1995: 25
1996: presný počet premiér sa v štatistikách
neuvádza
Ak sa v
niektorej oblasti skutočne ochromila pôvodná produkcia pre
nedostatok prostriedkov, bola to predovšetkým tvorba rozprávok pre
deti, útlm animovanej tvorby. To je ale osobitná kapitola.