(pamätníci by ešte dodali, že aj nekonečným sťahovaním). Žiaľ, s menami riaditeľov STV sa nespájali
programové dominanty a hity, významné
počiny, ktoré by zostali v pamäti
divákov i v kolektívnej pamäti vnútorného prostredia, ale skôr fakty na
hranici zlých anekdôt.[1]
Prvé organizačné zmeny v roku 1993 mali ešte svoju logiku. Bola zrušená
Redakcia F1. Centrum programových služieb spolu s Redakciou programu STV fúzovali do novozriadeného Vysielacieho
centra STV, ktoré malo koordinovať skladbu a obsluhovať výstup oboch programov.
Napravil sa tiež neuvážený krok z roku 1992, keď tvorba pre deti a mládež bola
rozčlenená formálne, podľa žánrového kľúča do Producentského centra umeleckých
programov a Producentského centra dokumentárnej tvorby a vzdelávania, kde
špecialisti pre detskú tvorbu nevyhnutne pôsobili ako prívesok. Rozhodnutím vedenia
vzniklo Producentské centrum pre deti a mládež so štyrmi tvorivými skupinami.
Rovnako rozdelenie Producentského centra spravodajstva a športu na dve
samostatné programové jednotky zodpovedalo praktickým požiadavkám vysielania i bežnej európskej praxi. Začali sa aj
práce na vyladení ekonomických pravidiel v podniku. Už 2. januára 1993 bola
zriadená Ekonomická rada Slovenskej
televízie „pre riešenie zásadných otázok ekonomického riadenia STV“. Krátko na to boli vydané prvé tri
kapitoly „Komplexných pravidiel
ekonomického riadenia STV“ a v priebehu roka k nim pribudli dva dodatky (je však zaujímavé, že ešte ani po
štyroch rokoch tieto komplexné pravidlá
neboli dokončené).
Aj ďalšie rozhodnutia samostatnej STV sa dajú označiť ako kroky pragmatické a potrebné: v marci 1993 vstúpil
do platnosti nový Organizačný poriadok STV Bratislava a bol vydaný aj
Kontrolný poriadok STV. V júni bola
prijatá nová Vysielacia smernica STV, účelom ktorej bolo zjednodušiť a sprehľadniť
mechanizmus vysielania na 1. a 2.
programe STV.
Už v druhej polovici roka sa však začali prejavovať prvé príznaky organizačnej improvizácie. Napr. Vysielacie centrum bolo po 10 mesiacoch zrušené a jeho činnosti
[1] Vo vyspelejších európskych verejných televíziách je bežné, že ich vývojové fázy sa nespájajú s rokmi ani so zmenami politických garnitúr, ale s menami generálnych riaditeľov. Túto prax používajú aj televízni odborníci, pretože meno sa konkrétne spája s určitým vyhraneným konceptom. Tak napr. meno John Reith alebo Marmaduke Hussey nesie konkrétny obsah v histórii BBC, podobne sa hovorí o súčasnej “Wassbergovej ére" vo Fínsku, o "televízii Hervé Bourgesa" či "Xaviera Guyou-Beauchampsa" vo Francúzsku. A dnes už aj o Máthého ére v Čechách. V tomto kontexte Slovensko nemá za uplynulých 10 rokov ani jeden príklad. Smutno-komicky, ale žiaľ signifikantne znejú charakteristiky, ktoré evokujú činnosti niektorých riaditeľov STV za uplynulých 10 rokov – typu „to je ten, čo nám dal vymeniť kľučky“.