Podcenili sa i niektoré vnútorné dôsledky zmeny vysielacieho systému.
Zánikom Československej televízie sa totiž skončilo jedno obdobie, ktoré prekrývalo zmenu politického režimu a malo svoje osobitné dimenzie.
Bolo by zjednodušením, keby sme ich videli len v rovine národnej. V
socialistickom Československu bola ČST silne centralizovanou inštitúciou, kde
sa o všetkých zásadných otázkach rozhodovalo v Prahe. Týkalo sa to nielen
spravodajstva, ale aj iných podstatných
zložiek programu, dramaturgických plánov, nákupu relácií i technológie,
kontaktov so zahraničím, dokonca i takej
veci, ako bola prezentácia na medzinárodných festivaloch.[1]
Tento zložitý a anachronický mechanizmus dobiehal ešte aj po politickej
zmene (viď napr. problémy, ktoré viedli k založeniu TA 3 a ktoré sme spomenuli
vyššie), prakticky až do konca existencie ČST (napr. permanentné trecie plochy
v spravodajstve).
Na druhej strane súťaž s vyspelými českými tvorcami v mnohom slovenskej tvorbe pomohla. Popri produkcii
zaťaženej ideológiou prebiehala najmä na prvom programe ČST sústavná
konfrontácia aj v dobrom slova zmysle, ktorá prinášala hodnotné výsledky najmä
v dramatickej tvorbe a produkcii pre deti. Aj mnohé zábavné relácie českých
štúdií boli dlho náročnou výzvou pre slovenských tvorcov. Nie náhodou mala ČST v niektorých oblastiach tvorby vo
svete veľmi dobré renomé.
Tvrdý boj o vysielacie časy na prvom, federálnom programe mal aj ďalšiu, i keď diskutabilnú výhodu: umožnil
prežiť v televízii aj tvorcom, ktorí
nemali vysoké ambície. Kvalitou slabšie relácie sa bez problémov „upratovali“ na bývalom druhom programe
ČST, ktorého dramaturgia sa koncipovala
na národnom princípe. Keďže tento
program bol na Slovensku oveľa menej sledovaný, bez väčších problémov (a bez
následkov pre tvorcov) tu prešli aj nepodarky – a bolo ich nemálo.
Toto všetko doslova zo dňa na deň padlo. Slovenskí tvorcovia museli odrazu zabezpečiť oba vysielacie
okruhy, ktoré mali vysokú sledovanosť a spoločne dosahovali podiel na trhu 63 -
83 percent.
[1] Mechanizmus
zahraničnej reprezentácie na medzinárodných súťažiach
bol typickou ukážkou nezmyselnosti centristického modelu. Televízia
na Slovensku – pod názvom ČST v SSR – bola v zahraničí najmä po vyhlásení federácie v roku 1968 vnímaná nielen formálne, ale aj
obsahovo ako autonómny reprezentant samostatnej národnej kultúry.
Preto ČST mala možnosť prihlasovať na medzinárodné súťaže za Československo dva tituly. Podobné
možnosti z pochopiteľných dôvodov
hľadali a uplatňovali aj iné televízie, dokonca aj vtedy, keď boli pre to oveľa slabšie argumenty
(napr. dva kanály francúzskej verejnoprávnej televízie pod
odlišnými názvami Antenne 2 a FR 3).
Vedenie ČST však túto prax tolerovalo len
dva roky, do roku 1971. Potom už
zásadne reprezentovalo ČST iba jediné
dielo, o ktorom rozhodovali tzv. výberové komisie v Prahe. Treba
priznať, že v ich praxi bola istá „spravodlivosť“, keď sa prihliadalo
na české a slovenské zastúpenie a priemerný pomer bol 2:1 (v
prípade dramatickej tvorby dokonca takmer vyrovnaný), ale toto politické rozhodnutie poškodilo tvorcov
na oboch stranách. Navyše výberové komisie, ktorých zloženie sa dosť menilo,
mávali niekedy nevyspytateľné kritériá. Napr. slávna bratislavská inscenácia
Mário a kúzelník sa dostala na festival v Monte Carlo len náhodou, keď
výberová komisia neschválila ani jednu z
navrhnutých českých drám („rad“ bol v tom roku na českých štúdiách).