tohto trhu, určiť si prioritné ciele, hodnoty, kritériá kvality,
alternatívne hranice možností – a
oboznamovať s nimi verejnosť.
Súčasne bolo treba zásadným spôsobom zmeniť obraz STV vo verejnosti,
ktorá ešte vždy do značnej miery vnímala túto inštitúciu pasívne až negativisticky – ako štátnu, ako nástroj
vládnej moci, a nie ako nástroj v
rukách a službách verejnosti, ako jej najväčšie občianske fórum.
Je možné, že určité predstavy v tomto smere existovali, veď STV mala v svojom strede celý rad skúsených i
mladých, ambicióznych manažérov. Nijaký
zásadný dokument však nebol predložený
verejnosti ani politickým garnitúram na otvorenú diskusiu. Ani v roku
1993, ani neskôr. Nik iný, iba Slovenská televízia mohla definovať svoje konkrétne predstavy,
možnosti a plány, ale aj presadzovať svoje požiadavky, ak mala plnohodnotne
slúžiť verejnosti.[1] Teda
zhruba to, čo sa s pomerným úspechom darilo Máthého vedeniu v Čechách.
Určité sebauspokojenie, ktoré sa zakladalo na makročíslach a vcelku optimistických výročných správach (akoby sme
ešte žili v časoch bývalého
„výkazníctva“) prekrylo niektoré veľmi
dôležité úlohy. Keby sa v tomto čase podarilo presvedčiť verejnosť o postupnej vnútornej stabilizácii, o
zásadách, ktorými sa STV ako verejnoprávna inštitúcia chce riadiť a ktoré
prekračujú horizont vládnutia
jednotlivých politických garnitúr, posilnila by sa jej vnútorná etická samoregulácia i jej pozícia
i navonok.
Okrem niekoľkých viac-menej všeobecných vyhlásení pre tlač sa však
verejnosť nedozvedela, čo pre ňu znamená vznik samostatnej verejnej služby, na
ktorú má každý občan prispievať. Čo by mala ako verejnoprávna ustanovizeň a čo
môže za poskytnuté prostriedky plniť. Verejnosť nebola presvedčená – a nemala
ani veľa dôvodov – že verejná
vysielacia služba je najlepšou poistkou názorovej plurality, nezávislosti a objektivity. Dá sa s istotou
predpokladať, že ak by sa v období
rokov 1993 - 1996 podarilo Slovenskej televízii úspešne vyrovnať s otázkou
svojej identity,[2] postaviť
si koncepčnú filozofickú a strategickú
základňu, prijatú verejnosťou a záväznú aj pre politiku, STV by sa vyvíjala
ináč, podstatne zdravším smerom. Nebola
by natoľko citlivá ani na rozličné politické
otrasy a zmeny.
Optimálny čas pre tieto kľúčové kroky každej verejnoprávnej televízie,
ktoré sú základnou podmienkou jej legitimity a vôbec existencie, sa teda
premeškal. Malo to ďalekosiahle následky pre
celý nasledujúci vývoj Slovenskej televízie.
[1] V tomto zmysle
sú sťažnosti na absenciu mediálnej politiky štátu na nesprávnej adrese.
Štát nemôže nahradiť konkrétny proces sebaprofilácie
subjektov a zabezpečovať ich výkonnosť na audiovizuálnej scéne. Môže iba
vytvoriť určitú architektúru tejto scény. Iná vec je, ak štát ponecháva bez povšimnutia
nevyváženosť, alebo dokonca anomálie.
Tu je regulačná úloha štátu nevyhnutná a
v tomto zmysle mediálna politika na Slovensku má naozaj vážne nedostatky a ďaleko zaostáva za vyspelými
európskymi štátmi.
[2] Pripomeňme, že v Európe sa proces revitalizácie
verejnej služby po nástupe komerčných
televízií začal tým, že si verejnoprávne televízie redefinovali svoje
poslanie a postavenie v živote spoločnosti a začali cieľavedome
budovať novú identitu. Propagovaniu jej „odlišnosti“
(distinctiveness), čitateľnej pre verejnosť aj z programového výstupu,
venovali mimoriadne veľa energie.