nadnárodných koncernov je naopak v záujme štátu, aby rôznymi deregulačnými
opatreniami uvoľnil ruky domácim subjektom, ktoré musia byť konkurencieschopné.
Napriek tomu, že znenie zákona č. 468 prijala odborná verejnosť vcelku
veľmi pozitívne, bol iba čiastočnou výhrou. Platí to najmä o jeho celkovej
filozofii a určení základných „pravidiel hry“. Z hľadiska budúcich praktických
(najmä ekonomických) potrieb verejnoprávneho vysielania to nebol veľký úspech.
V tom čase aj na oveľa väčších a bohatších trhoch sa zákonodarcovia zachovali k
verejným vysielacím službám oveľa veľkorysejšie. Napríklad v Taliansku mohla
verejnoprávna RAI vyčleniť na reklamu 4% z celkovej vysielacej plochy, pričom v hlavných vysielacích časoch bol
prípustný limit až 12%. Vo Francúzsku dva hlavné verejnoprávne kanály mali na reklamu k dispozícii rovnaký
objem vysielacieho času ako televízie komerčné - 6%[1]
(a 12% na tzv. kĺzavú hodinu v hlavných vysielacích časoch). To všetko
pri 6-8 násobnej výške koncesionárskych poplatkov, nehovoriac už o početnosti
populácie.
Otázkam finančného zabezpečenia verejnoprávnej televízie sa však v tom
čase veľa pozornosti nevenovalo. Viera v samoregulačnú silu trhu sa prenášala z oblasti ekonomiky aj do
oblasti médií. Navyše tu boli dva faktory, ktoré dávali zabudnúť na potenciálne
riziká: zákon sa prijímal pre 15 miliónový trh, ktorý mal šance rýchlo generovať reklamný koláč. A po druhé, takmer
súčasne s touto zákonnou normou sa
zvýšili koncesionárske poplatky za televíziu na dvojnásobok. Keď sa neskôr po
rozpade ČSFR ukázalo, že slovenský
televízny trh je kriticky malý, ešte stále bola šanca – opäť v súlade s európskymi skúsenosťami – situáciu
korigovať. Žiaľ, nestalo sa tak. Prvá
zákonná úprava, ktorá vychádzala v ústrety
verejnoprávnemu vysielaniu (rozšírenie reklamných možností v hlavnom vysielacom čase), prišla až v roku
2000.
Ak teda u nás už rad rokov hovoríme o rôznych krízach, treba si všímať aj praktické kroky, ktorým sa
eufemisticky hovorí „politická vôľa“.
1.1.2.1.5
Zahraničné aktivity
Otvorenie sa svetu bolo už od prvých mesiacov existencie STV jednou z
jej prirodzených priorít. Dovtedy nevídaným spôsobom sa začali rozširovať
kontakty na osobnej úrovni: v roku 1990 vycestovalo do zahraničia takmer 1.000
pracovníkov STV. Svet mal o nás záujem: za jediný rok sa zaregistrovalo v STV
do 500 zahraničných návštev na rôznych úrovniach.
Začali sa rozvíjať aj nové formy zahraničných kontaktov, napr. stáže (najmä v USA a vo Veľkej Británii). Slovenská televízia sa začala prezentovať v zahraničí aj na inštitucionálnej úrovni: v roku 1990 bola prijatá spolu s ČST a ČST v ČR (zvláštna kombinácia názvov, ktorá odrážala nevyjasnené vnútorné vzťahy) za skupinového pridruženého člena EBU. Na konci obdobia sa STV už začala presadzovať ako samostatný subjekt aj v medzinárodnom spoločenstve. Diplomatickým úspechom bolo prijatie za plnoprávneho člena EBU s platnosťou už od 1. 1. 1993, hoci sa tak
[1] Quels dévéloppments pour les télévisions de serice public en
Europe?
In: Dossiers de l
Audiovisuel, čís. 87, 1999, str. 59.