Filozofia Zákona č. 468 jasne smerovala k tzv. kombinovanému spôsobu
financovania verejnej vysielacej služby, keď jej umožňovala využiť 3% z
celkovej vysielacej plochy na predaj
reklamných časov. Pre budúcnosť to znamenalo, že verejnoprávna televízia bude súťažiť s komerčným sektorom
na reklamnom trhu.
Bolo to rozhodnutie strategického charakteru, ktoré neskôr muselo viesť k vytvoreniu spoločného trhu
komerčného a verejnoprávneho sektora, súťažiacich o podiely z reklamného
koláča. Tento model má veľa kritikov, ktorí argumentujú najmä tým, že ciele
verejno-právneho vysielania a komerčného podnikania sú úplne odlišné, tak ako
je odlišná logika ich existencie a ich vnútorné hnacie sily. Preto podľa nich
hospodárska súťaž týchto dvoch zásadne odlišných sektorov na poli, ktoré sa
riadi pravidlami trhu, vedie postupne k preberaniu komerčných kritérií aj vo
verejnej službe a de facto oslabuje
jej identitu a legitimitu.
Na druhej strane treba vidieť, že v Európe takéto modely koexistencie
komerčného a verejného vysielacieho sektora fungujú. Nachádzame ich dokonca vo
väčšine európskych štátov, aj keď ich úspešnosť je striedavá. Nemožno preto mať
zásadné námietky proti voľbe vysielacieho modelu, ktorý priniesol zákon č. 468.
V čase svojho vzniku iná voľba zrejme nebola (aj keď v Čechách sa touto témou
určitý čas po rozdelení republiky zaoberali).
Dlhodobo zabezpečiť verejné vysielanie iba z verejných zdrojov a vytvoriť tak stabilný a autonómny pól v
celoštátnom systéme vysielania by znamenalo niekoľkonásobne zvýšiť
koncesionárske poplatky, čo bolo
politicky a ekonomicky nepriechodné. Alebo rozhodnúť o výdatných štátnych
subvenciách, čo je zas zo všetkých alternatív tá najhoršia.
Výber modelu, zakotvený v Zákone o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania, bol teda
opodstatnený. Nemali sme a nemáme jednoducho toľko prostriedkov a takú kúpnu
silu obyvateľstva, aby sme si mohli dovoliť to, čo napr. vo Veľkej Británii
alebo v škandinávskych štátoch. Tento model však nesie v sebe riziká, ktoré sa
naplno prejavili až po nástupe veľkých súkromných televízií. Problém je v tom,
že vytvorenie spoločného trhu, na ktorom súťaží komerčná a verejnoprávna
televízia, si vyžaduje najmä v prvých štádiách podstatne aktívnejšiu regulačnú
funkciu štátu – prirodzene, nie ako hegemóna, ale ako architekta. Nie náhodou
štáty s kombinovaným systémom komerčného a verejného vysielania vydávajú právne
úpravy a rôzne smernice spravidla častejšie, aby tak mohli účinne reagovať na
hroziace deformácie na trhu. Stanovujú sa a priebežne upravujú rôzne indikátory, ktorých cieľom je vytvárať podmienky
pre zdravú hospodársku súťaž nielen medzi dvoma sektormi, ale aj v rámci
samotného komerčného sektoru – a zabrániť monopolizácii trhu. Takými indikátormi môžu byť napr.
stanovenie maximálneho podielu, ktorý
môže vysielateľ získať z národného reklamného trhu (v niektorých štátoch je tento ukazovateľ kombinovaný aj s limitmi na diváckom trhu – zjavne s cieľom
prevencie proti zneužitiu dominantného
postavenia), alebo obmedzenia v oblasti vlastníctva elektronických médií, resp.
krížového vlastníctva v médiách všeobecne a pod.
Je pravdou, že tieto regulatívy sa dnes postupne uvoľňujú, ale len vďaka tomu, že na trhu je také množstvo hráčov a taká rozvetvená štruktúra, pri ktorej už nehrozí dominancia jedného či druhého subjektu. V období globalizácie a mohutných