Zastavme sa krátko len pri hlavných zákonných úpravách, ktoré mali
rozhodujúci vplyv na postavenie a fungovanie verejnoprávnej STV. Už v roku 1991
prijalo Federálne zhromaždenie ČSFR zákonnú normu, ktorá artikulovala základné
princípy vysielacieho systému v ČSFR a neskôr aj v oboch jej následníckych
štátoch. Zákon Federálneho zhromaždenia
č. 468/1991 otváral priestor pre vznik súkromného sektora vo vysielaní a definoval aj významné postavenie tzv. vysielateľa zo zákona, čím sa ČSFR
prihlásila k duálnemu systému vysielania európskeho typu. Pre tento systém je
typická snaha o vyváženosť dvoch sektorov vysielania, ktoré sa chápu ako špecifická oblasť strategických záujmov
štátu. Zákon č. 468 bol nielen jedným z prvých svojho druhu v postkomunistickej
Európe, ale na svoje časy bol aj normou veľmi potrebnou a progresívnou.
Zákon reflektoval základné európske štandardy, ktoré boli v tom čase už
zakotvené v smernici Európskeho spoločenstva Televízia bez hraníc z roku
1989, ako aj v Dohovore o cezhraničnej televízii, ku ktorému Slovenská
republika oficiálne pristúpila až neskoršie, v roku 1997. V paragrafe 9 tohto
zákona sú po prvý raz definované úlohy i spôsob financovania „prevádzkovateľa
zo zákona“, ktoré ho jednoznačne profiljú ako verejnoprávneho vysielateľa. (Úlohy
i spôsob fungovania verejnoprávnej televízie na Slovensku potom širšie rozvádzal Zákon o Slovenskej
televízii, ktorý nadobudol účinnosť k
1. júlu 1991.)
V zákone č. 468 sú zakotvené aj základné požiadavky na budúcich
súkromných uchádzačov o pridelenie vysielacej licencie. Aj tu sa odrážajú
európske koncepcie: komerčná služba nie je vnímaná len ako bežný druh podnikania, ale ako
špecifická vysielacia aktivita, ktorá takisto svojím spôsobom musí slúžiť verejnému
záujmu. Zákon zdôrazňuje požiadavku "plurality a vyváženosti", a v
neskorších zneniach – prijatých už
tesne pred a krátko po rozdelení ČSFR – sa navyše zdôrazňuje aj
kultúrno-hodnotový aspekt budúceho komerčného vysielania, kladie sa dôraz na
prezentáciu „lokálnych“, t.j. domácich televíznych diel, dokonca na
„zabezpečenie rozvoja vlastnej kultúry
národa, národností a etnických skupín“, čo sú
úlohy transparentne diktované verejným záujmom.
V citlivej otázke zahraničného vlastníctva elektronických médií, ktorá v tom čase podliehala prísnym
reštrikčným opatreniam nielen v Európe, ale aj v USA (strop zahraničného
vlastníctva je tu dodnes imitovaný na 25%) bol náš zákon – napr. na
rozdiel od Poľska (30%) nezvyčajne
liberálny, keď namiesto vlastníckeho
limitu stanovoval, že pri posudzovaní žiadateľa so zahraničnou
majetkovou účasťou sa bude prihliadať na „prínos žiadateľa pre rozvoj domácej pôvodnej tvorby“.[1]
[1]
Opatrenie, ktoré sa dá vzhľadom na
nedostatok domáceho kapitálu pochopiť
– ktoré však, žiaľ, aj tak neskôr neprinieslo očakávaný účinok. Pod pôvodnou tvorbou totiž európska audiovizuálna legislatíva už vtedy rozumela náročnejšie typy
relácií – hrané dramatické diela,
animovanú tvorbu, dokumenty a pod., nie však
reprízy starých slovenských filmov, ľahké zábavné žánre, magazíny
a pod. Viaceré štáty práve v tom čase v záujme rozvoja domáceho televízneho priemyslu zavádzali aj ďalšie regulatívy,
napr. povinnosť dosiahnuť podiel domácej tvorby v časoch najvyššej
diváckej sledovanosti, t.j. v hlavných, alebo tzv. signifikantných
vysielacích časoch. Neskôr, keď toto opatrenie splnilo svoj cieľ, sa podmienka
hlavného vysielacieho času v niektorých štátoch zrušila. Nebol už pre ňu
dôvod: prax ukázala, že najmä domáce seriály, ale aj hrané filmy
priťahujú takmer vždy viac divákov ako zahraničná produkcia, preto ich komerčné
stanice aj samy zaraďovali do najsledovanejších časov.