(priamy príjem z družice) vybavených ľudí. Programový prúd „trojky“ bol
zrozumiteľný každému – väčšina programu
tejto 24-hodinovej služby sa vysielala so slepým dabingom v češtine alebo v slovenčine.
„Tretí kanál“ neznamenal iba kvantitatívne rozšírenie ponuky na našom
území. Najmä cez rôzne preberané spravodajské bloky, ale aj dokumenty vnášal do
našej rozbúrenej a rozjatrenej reality, plnej nekritickej eufórie a naivných
predstáv, reálne pohľady na
problematiku sveta, ktorý sa nám práve otváral.
Myšlienka využiť frekvencie, ktoré predtým slúžili sovietskym vojskám, sa zrodila v košickom štúdiu. Ako
sme už spomenuli, od apríla 1990 sa tu
začala vysielať na 27. kanáli (oblasť Košice – mesto) hodinová relácia KTV 27.
Mala lokálny charakter a bola určená
pre obyvateľov mesta. Vysielala sa pravidelne s týždennou periodicitou (nedeľa
od 18.00 do 19.00 hod.).
Už o pár týždňov, od 2. mája sa na tomto kanáli začal šíriť aj zahraničný program, ktorý poskytla
frankofónna sieť TV 5. K nej zakrátko pribudli príspevky CNN, Worldnet, TSS,
ktoré spolu s lokálnym vysielaním tvorili zárodok nového programového kanála.
Spôsob preberania z družice bol na svoje časy veľmi progresívny a znamenal
vlastne premiéru pozemného šírenia satelitných programov v bývalej ČSFR. Košická
myšlienka bola taká produktívna, že sa jej okamžite chopilo pražské štúdio a oslovilo celý rad zahraničných televíznych spoločností s podobným cieľom.
Už o dva týždne, 14. mája 1990 sa začalo experimentálne vysielanie na kanáli,
ktorý dostal názov OK 3. Program sa koncipoval centrálne v Prahe a šíril sa už
– pochopiteľne – celoštátne. Bol dostupný polovici populácie ČSFR a v krátkom
čase získal pomerne vysokú popularitu. Programovú ponuku kanála OK 3 postupne
okrem TV 5 dopĺňali francúzske stanice MCM (populárna hudba) a La Sept
(materská stanica súčasného kanála ARTE), nemecká RTL Plus, CNN, Worldnet, ku ktorým pribudl aj zdroje z francúzskej
medzinárodnej programovej banky Canal France International a nemeckej
zahraničnej programovej služby Deutsche Welle.
Spôsob finančného zabezpečenia „tretieho kanála“ bol nenákladný a
pomerne jednoduchý. Formálne sa zakladal na princípe bartrovej výmeny programu
za reklamné časy, ale zo strany zahraničných
partnerov išlo skôr o gesto dobrej vôle, pretože náš trh ešte nebol pripravený na absorbovanie zahraničnej
reklamnej ponuky. Niektoré stanice poskytovali svoje relácie bezodplatne, v
rámci programovej výpomoci. Programové
zdroje boli k dispozícii tak pre televíziu v Čechách, ako aj pre slovenské štúdiá, ktoré v rámci možností
pripravovali aj ich slovenské znenie.
Kanál OK 3 vďaka možnosti vysielať väčší
objem reklám čoskoro začal aj so zárodkami komerčnej činnosti, i keď príjmy z reklamy v tomto období neboli
veľké.
Medzinárodná výpomoc mala aj technologický rozmer: do ČSFR prichádzali zariadenia pre vybavenie pracovísk v Čechách i na Slovensku. Ako sa však uvádza v oficiálnej správe o činnosti tretieho kanála, na Slovensko sa žiadne výnosy z reklamy ani technické zariadenia nedostali, a tak už v októbri 1990 rozhodlo vedenie Slovenskej televízie o založení intendantúry, ktorej úlohou bolo samostatne zabezpečiť programové zdroje a technickú výpomoc pre slovenské štúdiá. Bývalý slovenský okruh OK 3 dostal názov TA 3 a bol koncipovaný ako Medzinárodné a regionálne vysielanie, teda v duchu filozofie, s ktorou začalo košické štúdio. Pôvodne bol štart naplánovaný na 1. 1. 1991, pričom sa rátalo s výraznou