Košické štúdio začalo v máji toho istého roku na 27. kanáli vysielať aj
retransmisiu družicového frankofónneho programu TV 5. Bola to vlastne premiéra
pozemnej retransmisie družicou šírených
kanálov vo vtedajšej ČSFR. V priebehu niekoľkých dní pribudli aj programy CNN a Worldnet. Myšlienka bola
vzhľadom na čas svojho vzniku taká vynikajúca, že sa jej ujalo pražské štúdio a
vybudovalo kompletnú programovú službu tohto typu pod názvom OK 3.
Košické štúdio sa snažilo využiť vhodnú medzinárodnú klímu a zapojilo sa do medzinárodného kontextu aj
vlastnou prezentáciou. Vedenie veľmi správne odhadlo, že jedna z priamočiarych
a rýchlych ciest vedie cez regionálnu
spoluprácu, ktorá patrí aj dnes medzi priority politiky Európskej únie.
Už v lete 1990 vstúpilo štúdio do medzinárodného projektu „Ulička v...“
v rámci európskeho programu regionálnej spolupráce CIRCOM REGIONAL.
Nórska režisérka nakrútila s košickým štábom
film Ulička v Bardejove, a Slováci zas s nemeckým štábom film Ulička
v Kolíne (réžia M. Kleis). Spolupráca s WDR Köln potom pokračovala
dodávaním spravodajských príspevkov o živote východného Slovenska do vysielania nemeckej stanice v
cykle Europlatz.
Cez kolínsku stanicu, ktorá je jednou z najsilnejších súčastí verejnoprávnej ARD, sa potom dostal k
nemeckému divákovi aj dokument NÁVRATY 68 o udalostiach v Československu
v roku 1968.
Podobné aktívne kontakty nadviazali Košičania aj s francúzskym
verejnoprávnym kanálom France 3. Výber partnera bol presný, pretože táto
stanica má výraznú regionálnu orientáciu – prirodzene s celoštátnym pokrytím.
Opäť to bol princíp priamych regionálnych
kontaktov, ktorý sa ukázal ako veľmi účinný. Košické štúdio sa najprv zapojilo do európskeho kultúrneho
magazínu ALICE, ktorý
koordinovala regionálna stanica FR 3 Toulouse. Zároveň sa mu otvorila cesta na prehliadku európskych
televíznych spoločností FORUM AUDIOVISUEL. Zostrih relácií košického
štúdia bol odvysielaný na kanále FR 3 v rámci cyklickej relácie Continentales.
A koncom roka úspešný prienik do Francúzska vyvrcholil samostatnou expozíciou v
prestížnom parížskom centre Georges Pompidou, v ktorom prebiehala prehliadka
európskych televíznych spoločností.
Aj keď Kaliského vedenie nemalo dostatok času na vytvorenie a verejnú prezentáciu ucelenej koncepcie
budúcej verejnoprávnej televízie, z viacerých krokov a rozhodnutí je zrejmé, že
smerovalo k naplneniu predstavy televízie
ako demokratickej občianskej platformy. Signifikantný je v tomto smere
vznik Hlavnej redakcie občianskeho života (máj 1990). Tej sa však nepodarilo
naplno dokumentovať svoj názov
adekvátnym programovým výstupom a neskôr (v roku 1992) sa zlúčila s Hlavnou
redakciou publicistiky.
Aj niektoré ďalšie štrukturálne zmeny v tomto období naznačovali snahu dosiahnuť otvorenejší model televízie,
ktorá transparentne zodpovedá
jednotlivým zložkám spoločenského života. Od mája 1990 začala pôsobiť v rámci Hlavnej redakcie
vzdelávacích programov Redakcia duchovného života, čím sa napravil dlhodobý
deficit vysielacích služieb pre
veriacich.