Podľa podobného modelu vznikla aj nová, dôležitá spravodajsko-publicistická
relácia Udalosti, komentáre, ktorá sa od pondelka do piatka vysielala z
Prahy s príspevkami slovenských štúdií.
Vzniká prirodzene otázka, či sa tento citlivý problém nedal riešiť aj
ináč – inšpiráciou mohla byť už vtedy prax niektorých európskych staníc.
Existujúci model bol síce určitým krokom vpred, ale jeho slabiny sa naplno
preukázali tesne pred rozdelením Česko-Slovenska, keď tón spravodajstva na F1 a
S1 bol neraz v príkrom rozpore a
pokojnému priebehu rozdelenia veľmi nenapomohol.
Na druhej strane nemožno alibisticky nevidieť, že problém bol aj na
slovenskej strane. Ponuka nebola vždy taká presvedčivá, aby sa presadila v
celoštátnom kontexte svojou kvalitou alebo
atraktívnosťou. Týkalo sa to nielen spravodajstva, ale aj iných programových línií. Okrem toho šanca
vybudovať silnú alternatívu v podobe programu S1 zostala nevyužitá. Tento
program bol plne pod koncepčnou a
výrobnou kontrolou STV, nedosiahol však až na niekoľko výnimiek dostatočnú sledovanosť a
rezonanciu. Svojou váhou slovenská jednotka nenahradila federálnu. Podľa
diváckych výskumov sa skôr vnímala ako doplnková služba. V tom bol podstatný
rozdiel oproti situácii v Čechách, kde Č2 vyvíjala rad úspešných formátov a
postupne si vybudovala silné postavenie.
Práve v tomto prelomovom roku sa prerušilo pravidelné vysielanie tzv.
bratislavských pondelkov, ktoré malo v Čechách veľmi dobré divácke zázemie.
Dalo sa očakávať, že akčný rádius slovenskej dramaturgie sa ešte rozvinie, veď
značná časť jej repertoáru bola silná práve humanistickým poňatím, ktoré mohlo
naplno vyznieť v novom spoločenskom kontexte. Uvoľnili sa všetky repertoárové
obmedzenia a navyše viacerí autori avizovali, že majú v priečinkoch kvalitné scenáre, ktoré sa za totalitného
režimu nemohli realizovať.
Nič také sa však nestalo. Redakcia zdôvodňovala svoj nepochopiteľný útlm „inventúrou“ a „hľadaním nových
tematických okruhov“, čo bola síce potrebná vec, ale nie dôvod opustiť pozície.
Vzdať sa 30-ročnej tradície a silného postavenia na 15-miliónovom trhu bolo
fatálnou chybou, ktorú sa už nikdy nepodarilo napraviť. V r. 1991 síce
intendantúra F1 presadila obnovenie prezentácie slovenskej dramatickej tvorby na okruhu F1, ale z
takmer štyridsať vyrobených titulov sa tu uplatnilo iba pätnásť. O niečo lepšie
to bolo v poslednom roku existencie ČST, keď sa slovenské dramatické tituly
dostávali na federálny okruh viac-menej s dvojtýždennou periodicitou, ale už s klesajúcou
rezonanciou. Fenomén, ktorý budovali celé generácie slovenských hercov,
režisérov, dramaturgov, zanikol takto vlastným pričinením.
Na druhej strane však boli aj príklady pozoruhodných iniciatív. Za
zmienku stojí niekoľko pružných krokov košického štúdia, ktoré sa snažili
napojiť na moderné európske trendy. Už od 1. 4. 1990 začali Košičania vysielať
pre obyvateľov mesta Košice lokálny magazín ako doplnok k svojej celoslovenskej
a federálnej programovej ponuke. Tento magazín s občianskou tematikou pod
názvom K27 (podľa vysielača, ktorý šíril signál pre mesto Košice) bol typickou ukážkou
jednej z kľúčových funkcií verejnej vysielacej služby, ktorej sa dnes hovorí
„televízia blízkosti“.