čiastočne vo Veľkej Británii a vo Francúzsku), ktoré už mali vyzretú a
stabilizovanú filozofiu vysielania ako
verejnej služby. Menej pozornosti sa v zákone – ale aj v celom tomto období – venovalo zahraničným skúsenostiam
v oblasti financovania verejnoprávnych
služieb, ktoré má kardinálny význam pre zabezpečenie ich nezávislosti. Tento
nedostatok sa našťastie v prvej vývojovej fáze neprejavoval dramaticky, neskôr
– najmä od polovice 90. rokov však jeho podcenenie malo katastrofálne dôsledky.
Kvalitný, moderný zákon o Slovenskej televízii bol na svete ešte pred
prijatím kľúčovej zákonnej normy vo vtedajšom Česko-Slovensku – Zákona čís.
468/91 Zb., ktorý schválilo Federálne zhromaždenie koncom toho istého roku
(podrobnejšie sa k nemu vrátime v závere
tejto kapitoly).[1]
Prvé ponovembrové vedenie sa muselo vyrovnať aj so zložitou otázkou vzťahov v rámci Československej televízie.
Už od roku 1968 tu bola trauma
nevyváženého postavenia televíznej organizácie na Slovensku voči pražskému
ústrediu, ktorá neraz prekrývala zásadné – ak nie dôležitejšie – programové a profesionálne problémy.
Napriek tomu, že nové vedenia v Prahe i v Bratislave už od začiatku
manifestovali princíp partnerstva a spolupráce, každodenná prax prinášala rad
problémov. Filozofia bývalého centralistického modelu vysielania ČST sa príliš nezmenila, iba jednotlivé
vysielacie okruhy dostali nové názvy.
Chrbtovou kosťou tohto modelu bol
„prvý“, celoštátny kanál, ktorého dramaturgia bola naďalej v rukách pražského centra. Od roku 1990 teda v rámci
ČST fungovali de facto 3
programové služby:
● F1 – celoštátny,
„federálny“ kanál.
● S1 – bývalý 2. vysielací okruh ČST na Slovensku, ktorého
skladba a obsahová náplň sa dostala pod
úplnú kontrolu Slovenskej televízie. Táto zmena bola vlastne len formalizovaným
potvrdením tendencie, ktorá sa do
značnej miery presadila už v osemdesiatych rokoch.
● Č2 – obdoba S1 v
Českej republike.
Od polovice roku 1990 k tejto ponuke pribudol ešte ďalší celoštátny kanál OK 3.
Takýto model vysielania nič nemenil na fakte, že rozhodujúci mienkotvorný kanál F1, ktorý mal na
Slovensku aj najvyššiu sledovanosť, sa
dramaturgicky a obsahovo koncipoval v Prahe. Problém tohto riešenia sa
najvypuklejšie prejavoval v spravodajstve. Jeho dôsledná deľba na federálne a
národné bola síce formálne opodstatnená a poskytovala opticky viac priestoru na
reflektovanie života v oboch súčastiach štátu, vnútorná podstata starého
problému sa tým však neriešila. Hlavná a najvplyvnejšia spravodajská relácia – Denník
ČST, ktorý sa vysielal od 1. 5. 1990 na F1 – svoju filozofiu zásadným spôsobom
nezmenila. Boli tu tak ako predtým „vstupy z Bratislavy“, i naďalej sa na
jej moderovaní podieľali slovenskí
hlásatelia, ale to boli viac-menej formálne znaky. O podstatných
otázkach obsahu a dramaturgie správ sa naďalej rozhodovalo v Prahe. Hlavná
relácia Slovenskej televízie Aktuality, vysielaná na programe S1, takto nevyhnutne dostala
regionálny charakter.
[1] Podrobný
prehľad komplexu zákonov týkajúcich sa vysielania aj s komentármi – pozri napr. v
publikácii "Vývoj súkromného rozhlasového
a televízneho vysielania na Slovensku 1990-1999", kapitola 2. Vyd.: Asociácia nezávislých rozhlasových a televíznych staníc Slovenska, Bratislava 2000.