Kľúčovými osobnosťami prvého ponovembrového vedenia boli ďalej 1.
námestník Jozef Ruttkay, teatrológ Stanislav Vrbka a skúsený novinár Ján
Trachta, ktorý staval základy televízie na Slovensku v 60. rokoch, aby po roku 1968 musel z televízie
odísť. Diskusie o budúcej podobe televízie na Slovensku dostali takto aj novú
inštitucionálnu platformu, reprezentovanú riadne menovaným vedením. Postupne sa
v nich kryštalizovali dve dominanty:
● hľadanie
optimálneho modelu vzťahov so štátnou mocou, ktorý by zaručoval nezávislosť
inštitúcie a slobodu prejavu,
● postavenie
televízie na Slovensku v rámci vtedajšej ČST.
Obe tieto zložité úlohy stihlo Kaliského vedenie iba načať, pretože už v
septembri toho istého roku Kaliského vystriedal vo funkcii P. Zeman, ktorého zas o vyše pol roka nahradil Rudolf
Šimko, a cyklus rýchlych výmen v takmer pravidelných intervaloch zavŕšili Marián Kleis a Peter Malec. V
Slovenskej televízii sa takto v krátkom období rokov 1990-1992 vystriedalo päť
„vedení“.[1]
Je logické, že zásadná zmena režimu sa musela premietnuť do plošných
personálnych výmen. V priebehu roka 1990 bolo odvolaných vyše 70 pracovníkov na stredných a vyšších
stupňoch riadenia. Na mimoriadne
citlivých postoch dochádzalo v prvých dramatických mesiacoch aj k viacnásobným
výmenám. Napríklad v spravodajstve sa vystriedalo v priebehu 9 mesiacov dokonca
5 šéfredaktorov (A. Kubisch, I. Farský,
Ľ. Havran, B. Číder, I. Šteliar).
Účinkovanie Romana Kaliského v televízii však nezostalo bez stopy a nedá sa
spájať len s personálnymi zmenami. Už v týchto prvých mesiacoch vedenie pracovalo na viacerých úlohách zásadného,
programového charakteru, ktoré smerovali do budúcnosti. Uznesenie vlády Slovenskej republiky z 18. 4. 1990,
ktorým sa Československá televízia v SR (predtým ČST v SSR) premenovala na
Slovenskú televíziu – mimochodom názov,
ktorý sa krátko používal aj po vzniku
federácie v roku 1968 – malo viac symbolický, ako zásadný obsahový
význam. Ale zákon o Slovenskej televízii, na ktorom začalo pracovať Kaliského
vedenie, bol už dokumentom zásadného charakteru.
Keď bol 24. mája 1991 prijatý Slovenskou národnou radou ako Zákon SNR čís. 254/1991 Zb., Slovenská televízia sa stala de iure nezávislou verejnoprávnou inštitúciou. V tomto zákone boli už definované všetky základné charakteristiky, povinnosti a poslanie Slovenskej televízie ako verejnej vysielacej služby. Filozofia zákona zahŕňala aj kľúčovú otázku slobody prejavu a kontúry ochranných mechanizmov nezávislosti vysielania. Na konštrukcii zákona bolo zrejmé, že veľa užitočných prvkov sa prebralo z obdobných noriem v Európe (najmä v Nemecku,
[1] Prehľad
riaditeľov a ústredných riaditeľov televízie na Slovensku:
Emil Štefan (25.6.1956 - 31.10.1959), Jozef Vrabec
(1.11.1959 - 1.1.1970), RSDr. Milan Pecho (1.1.1970 - 1.1.1973), doc. JUDR.
Miloš Marko (1.2.1973 - 31.1.1984), Ing. Jaroslav Hlinický (15.2.1984 -
1.2.1990), Roman Kaliský (21.2.1990 - 31.8.1990), Mgr. Peter Zeman (4.9.1990 -
30.5.1991), Ing. Rudolf Šimko (1.6.1991 - 15.3.1992), Vladimír Strnisko (22.3.1992
- 22.3.1992), Mgr. Marian Kleis (1.4.1992 - 31.10.1992), Mgr. Peter Malec
(1.11.1992 - 19.11.1993), Ing. Miroslav Majoroš (1.11.1993 - 1.2.1994), prof.
Ing. Ivan Stadtrucker (17.2.1994 - 15.12.1994), PhDr. Jozef Darmo (19.12.1994 -
10.12.1996),
Ing. Igor Kubiš (10.12.1996 -
11.11.1998), Ing. Mgr. Milan Materák
(od 20.11.1998)