Toto obdobie trvalo formálne až do nástupu prvého ponovembrového
riaditeľa Romana Kaliského, ale prakticky oveľa dlhšie.
Je zaujímavé, že práve v týchto prvých týždňoch a mesiacoch prebehlo
najviac verejných diskusií o tom, ako má vyzerať a aké funkcie má plniť
televízia. Zaznievali tu zväčša veľmi presné a vzhľadom na dramatické udalosti
zväčša až prekvapujúco uvážlivé názory a predstavy, ktoré mierili k jadru
budúcej problematiky verejnoprávnych médií. Dominovali v nich otázky, ako
zabezpečiť nezávislosť a objektivitu, ako vniesť občiansky rozmer do vysielania
televízie. Táto spontánna vlna záujmu, keď sa k problematike televízie aktívne
vyjadrovali reprezentanti rôznych
spoločenských skupín a sociálnych vrstiev, bola vo vývoji Slovenskej
televízie jedinečným javom a v takej zásadnej a všestrannej podobe sa neskôr už
nikdy, žiaľ, nezopakovala – pritom v praxi štátov, z ktorých sme si chceli brať
vzory, prebieha viac-menej permanentne.
Pre ďalší vývoj televízie na Slovensku bolo príznačné, že postupom času
sa verejné diskusie zúžili iba na niektoré čiastkové problémy, spravidla s politickým podtextom, ako je
napr. zastúpenie politických subjektov
v spravodajstve, politické nominácie a
činnosť riaditeľov, postoje v predvolebných kampaniach a pod. O kvalite programu a jeho jednotlivých zložiek
za celé nasledujúce desaťročie verejná diskusia vlastne nevznikla - ak nerátame
osamotené akcie Únie televíznych tvorcov a drobné šarvátky v tlači, ktoré však nemali širokú rezonanciu.
Škála názorov, ktorú priniesli prvé diskusie o budúcnosti verejnej
vysielacej služby, zodpovedala prirodzene dobovej skúsenosti. Preto bolo celkom
normálne a prirodzené, že sa tu prejavovali aj krajne radikálne heslá a
utopické predstavy. Viackrát napríklad zaznela téza, že „starú“ televíziu treba
jednoducho zbúrať a začať na „zelenej lúke“. Táto alternatíva však nikdy nebola
podopretá konkrétnym projektom, ako má – obrazne povedané – stavba na
zelenej lúke vyzerať, za akých
podmienok bude fungovať a koľko bude stáť.
Takéto úvahy sa spravidla končili pri etape búrania. Druhý extrémny názor hlásal, že trh sám vyrieši potreby
diváka, inými slovami – že verejná
vysielacia služba ako jeden z pilierov mediálneho systému je zbytočná. Tento názor bol inšpirovaný neoliberálnou
koncepciou, v rámci ktorej efektívne fungujú komerčné elektronické médiá v
USA, nie však v Európe.
Hľadanie novej podoby televízie v rodiacej sa demokratickej spoločnosti
sa medzi odborníkmi i v politických kruhoch celkom prirodzene orientovalo na
tzv. európsky model verejnoprávneho
vysielania. Pritom ako reálna sa ukázala len alternatíva hlbokej vnútornej transformácie – tak v oblasti
právnej subjektivity, ako aj v rovine
obsahovej, programovej a samozrejme i ekonomickej. Túto cestu volili všetky bývalé štátne televízie
v postkomunistických krajinách. Zďaleka
nie všetky ju aj úspešne zavŕšili.
1.1.2.1.2
Prvé „ponovembrové“ vedenia
20. februára 1990 nastúpil na čelo televízie na Slovensku známy publicista, človek s veľkým spoločenským
kreditom Roman Kaliský.