Tak sa na Slovensku mohlo stať, že komerčné vysielanie sa dosť zjednodušene vyhlasovalo za garanta slobody
a nezávislosti médií (a verejnosť ho tak do značnej miery aj vnímala). Nebral
sa dostatočne do úvahy – možno o to ani
nebol z určitých dôvodov záujem rozdiel medzi dvoma mechanizmami, ktoré síce
môžu úspešne fungovať na spoločnom
trhu, ale sú v zásade odlišné.
Do pozadia sa dostala podstatnejšia, azda kľúčová úloha štátu:
projektovať vyvážený systém, v ktorom fungujú dva zdravé sektory podľa jasných pravidiel hry. Vyváženosť nie
je formálny znak vyjadrený číselne. O vyváženom systéme sa dá hovoriť vtedy, ak
majú všetky segmenty populácie dostatočnú ponuku kvalitných relácií každého
druhu, ak príprava tejto ponuky oživuje, nie
umŕtvuje domáci tvorivý a výrobný potenciál, ak na trhu funguje zdravá
súťaž myšlienok, kreativity, kultúrnych hodnôt. V niektorých oblastiach
pružnejšie plní tieto požiadavky súkromný sektor, v iných má nezastupiteľnú
úlohu verejné vysielanie – a v celom rade ďalších programových aktivít súťažia
oba sektory tak povediac plece pri pleci. Štát ako architekt do tohto systému
spravidla priamo nezasahuje, ale musí v záujme svojich občanov sledovať, či je
funkčný a či prináša divákovi i spoločnosti ako celku maximálny profit. Ak
dochádza niekde k vážnejším deformáciám, neváha ich priamymi či nepriamymi
prostriedkami korigovať.
Z praxe mnohých európskych štátov vieme, že tieto deformácie bývajú
spravidla dvojakého druhu:
1) Tendencia k marginalizácii verejnej služby. Ak má
verejnoprávne vysielanie plniť svoj účel, musí mať dostatočnú váhu na diváckom
trhu. Kumulatívny podiel kanálov
verejnej vysielacej služby by preto nemal klesnúť pod určitú hranicu. Nie je náhoda, že súčasná váha
verejných služieb na vyspelých
európskych trhoch sa pohybuje v rozpätí 38% - 49%.
Ak hrozí dlhodobá výchylka, vlády neváhajú zasiahnuť. Spôsoby sú rôzne: od pravidelnej revízie objemu
potrebných verejných zdrojov (zvyšovanie koncesionárskych poplatkov) cez rôzne
účelové dotácie a zriaďovanie fondov, „uvoľňovanie rúk“ pri získavaní
dodatočných zdrojov (reklama, komerčné činnosti) až po reštrukturalizáciu
verejného sektora.
V ostatnom čase sa s úspechom používa komplexnejšia forma tzv. Zmlúv
medzi vysielateľom a štátom, kde sú definované povinnosti a záväzky na oboch stranách. Tieto zmluvy
bývajú spravidla dlhodobé (4 až 5 rokov), pričom sa môžu priebežne
aktualizovať. Ich hlavnou výhodou je, že umožňujú vysielateľom dlhodobo
plánovať programové zámery a investície
(ročný cyklus je už dávno nevyhovujúci) a štátu poskytujú nástroj
transparentnej kontroly.
2) Tendencia k monopolizácii v komerčnom sektore. Táto tendencia je celkom prirodzená, ale je v rozpore s verejným záujmom. Štát a jeho orgány preto nevyhnutne musia rôznymi prostriedkami ovplyvňovať aj podnikateľské prostredie v komerčnom sektore. Nie v zmysle reštrikcií a obmedzovania aktivít, ale v záujme korektnej hospodárskej súťaže, z ktorej má konečný profit občan. Keby sme si detailnejšie preskúmali rôzne systémy regulácie v európskych štátoch (ale aj v USA), boli by sme prekvapení, koľko poistiek a zložitých regulatívov tu funguje. Väčšina z nich je zameraná na to, aby sa predišlo dominantnej pozícii jedného subjektu na