< predchádzajúca strana - ďalšia strana >

Tak sa na Slovensku mohlo stať, že komerčné vysielanie sa dosť  zjednodušene vyhlasovalo za garanta slobody a nezávislosti médií (a verejnosť ho tak do značnej miery aj vnímala). Nebral sa  dostatočne do úvahy – možno o to ani nebol z určitých dôvodov záujem rozdiel medzi dvoma mechanizmami, ktoré síce môžu  úspešne fungovať na spoločnom trhu, ale sú v zásade odlišné.

 

Do pozadia sa dostala podstatnejšia, azda kľúčová úloha štátu: projektovať vyvážený systém, v ktorom fungujú dva zdravé sektory  podľa jasných pravidiel hry. Vyváženosť nie je formálny znak vyjadrený číselne. O vyváženom systéme sa dá hovoriť vtedy, ak majú všetky segmenty populácie dostatočnú ponuku kvalitných relácií každého druhu, ak príprava tejto ponuky oživuje, nie  umŕtvuje domáci tvorivý a výrobný potenciál, ak na trhu funguje zdravá súťaž myšlienok, kreativity, kultúrnych hodnôt. V niektorých oblastiach pružnejšie plní tieto požiadavky súkromný sektor, v iných má nezastupiteľnú úlohu verejné vysielanie – a v celom rade ďalších programových aktivít súťažia oba sektory tak povediac plece pri pleci. Štát ako architekt do tohto systému spravidla priamo nezasahuje, ale musí v záujme svojich občanov sledovať, či je funkčný a či prináša divákovi i spoločnosti ako celku maximálny profit. Ak dochádza niekde k vážnejším deformáciám, neváha ich priamymi či nepriamymi prostriedkami korigovať.

 

Z praxe mnohých európskych štátov vieme, že tieto deformácie bývajú spravidla dvojakého druhu:

 

1) Tendencia k marginalizácii verejnej služby. Ak má verejnoprávne vysielanie plniť svoj účel, musí mať dostatočnú váhu na diváckom trhu. Kumulatívny podiel kanálov  verejnej vysielacej služby by preto nemal klesnúť pod určitú  hranicu. Nie je náhoda, že súčasná váha verejných služieb na  vyspelých európskych trhoch sa pohybuje v rozpätí 38% - 49%.

 

Ak hrozí dlhodobá výchylka, vlády neváhajú zasiahnuť. Spôsoby sú  rôzne: od pravidelnej revízie objemu potrebných verejných zdrojov (zvyšovanie koncesionárskych poplatkov) cez rôzne účelové dotácie a zriaďovanie fondov, „uvoľňovanie rúk“ pri získavaní dodatočných zdrojov (reklama, komerčné činnosti) až po reštrukturalizáciu verejného sektora.

 

V ostatnom čase sa s úspechom používa komplexnejšia forma tzv. Zmlúv medzi vysielateľom a štátom, kde sú definované povinnosti  a záväzky na oboch stranách. Tieto zmluvy bývajú spravidla dlhodobé (4 až 5 rokov), pričom sa môžu priebežne aktualizovať. Ich hlavnou výhodou je, že umožňujú vysielateľom dlhodobo plánovať  programové zámery a investície (ročný cyklus je už dávno nevyhovujúci) a štátu poskytujú nástroj transparentnej kontroly.

 

2) Tendencia k monopolizácii v komerčnom sektore. Táto tendencia je celkom prirodzená, ale je v rozpore s verejným záujmom. Štát a jeho orgány preto nevyhnutne musia rôznymi prostriedkami ovplyvňovať aj podnikateľské prostredie v komerčnom sektore. Nie v zmysle reštrikcií a obmedzovania aktivít, ale v záujme  korektnej hospodárskej súťaže, z ktorej má konečný profit občan. Keby sme si detailnejšie preskúmali rôzne systémy regulácie v európskych štátoch (ale aj v USA), boli by sme prekvapení, koľko poistiek a zložitých regulatívov tu funguje. Väčšina z nich  je zameraná na to, aby sa predišlo dominantnej pozícii jedného  subjektu na

< predchádzajúca strana - ďalšia strana >