trhu, ktorá zákonite vedie k snahám o jej zneužitie. Prijímajú sa aj
konkrétne opatrenia, aby sa zamedzilo
monopolizácii trhu, pretože, ako je známe, „monopoly odjakživa
korumpujú“ (Joseph Stiglitz).[1]
V prípade médií navyše nejde len o čisto ekonomický efekt, ale o oveľa
dôležitejší rozmer – zachovanie názorovej plurality.
Práve v takto chápanej vyváženosti, ktorej prioritným cieľom je divák a
rozvoj domáceho audiovizuálneho priemyslu, bol zmysel postupnej deregulácie a
zavedenia tzv. duálneho systému vysielania v Európe. Žiaľ, na Slovensku sa
tieto dôležité skúsenosti a poznatky nebrali príliš do úvahy. Možno bola spočiatku na príčine eufória zo získanej
slobody médií. Možno aj niečo iné ...
Ešte v polovici 90. rokov tu zaznel hlas s významnou mediálnou váhou, podľa
ktorého náš duálny systém netreba kaziť, pretože „už máme dve televízie – jednu
verejnú a jednu komerčnú.“ Takto
postavený argument je v úplnom rozpore s tým, k čomu smeruje mediálne politika
vyspelej Európy.
V priebehu 10-ročného vývoja sa vlastne ani neobjavili skutočné snahy o
takúto cieľavedomú, „regulovanú dereguláciu“. Namiesto toho sa rozhodujúce
vysielacie médiá stali križovatkou rôznych politických záujmov, čo v konečnom
dôsledku najviac uškodilo médiám samotným. Tento vývoj mal katastrofálne
dôsledky aj pre rozvoj národnej kultúry. Nezabúdajme, že za ostatných 30 - 40 rokov
sa ťažisko kultúrnych aktivít dramaticky zmenilo. Televízia je dnes vo
vyspelých európskych štátoch hybným motorom mnohých odvetví kultúry, počnúc
kinematografiou cez stimuláciu literárnej produkcie až po nové sféry
virtuálnych umení. Prirodzene, musí to byť televízia kvalitná, ktorá zohráva
svoju úlohu aj v hodnotovej orientácii. Ak sa dnes zo všetkých strán, dokonca
už aj medzi mladou generáciou ozývajú náreky nad kultúrnym úpadkom, nad
nedostatkom tvorivých šancí, jednu z hlavných príčin treba hľadať v tom, že sme
nevyužili potenciál, ktorý je schopná generovať práve televízia – nielen
verejnoprávna, ale aj komerčná.
* * *
Ak sme vyššie hovorili o faktoroch, ktoré negatívne pôsobili na stavbu
zdravého mediálneho prostredia, treba spomenúť, že Slovensko malo i niekoľko
relatívnych výhod. Pád totalitného režimu, ktorý otvorene kalkuloval s
monopolnou televíziou ako s nástrojom moci (najmä v spravodajstve a
publicistike), strhol so sebou aj zastaraný koncept štátnej televízie. Na
Slovensku prakticky z večera na ráno prebehol proces, ktorý vo väčšine štátov
západnej Európy trval celé roky a nebol bezbolestný – paradoxne práve preto,
lebo mnohé monopolné „štátne“ televízie mali svoje silné demokratické a
hodnotové tradície, značnú podporu
verejnej mienky i účinný lobbing v širokom spektre politických špičiek (v
Rakúsku je to tak dodnes). Pokiaľ napr. Francúzi diskutovali až do roku 1984 o
tom, či a akým spôsobom nahradiť štátny moloch ORTF, na Slovensku podobne ako v
iných postkomunistických štátoch strednej
Európy bol terén pripravený.
Nikoho nebolo treba presviedčať, všetci – aspoň vtedy sa tak zdalo – chceli zásadne iný typ televízie. Navyše v priebehu krátkeho času bola pripravená ešte vo vtedajšom Česko-Slovensku legislatívna norma, ktorá otvárala všetky kľúčové brány k
[1] Joseph Stiglitz – bývalý viceprezident Svetovej banky a
predseda Rady
ekonomických poradcov prezidenta Clintona.