Vyústením krízy verejnoprávnych televízií v Európe boli teda nové programové
i ekonomické stratégie, jej obnovená identita a funkčnosť. V tomto procese si
verejné televízie osvojili aj mnohé
prvky moderného manažmentu.
Slovensko nemalo možnosť zažiť tieto polemiky tak povediac na vlastnej
koži. Keď sa v bývalom spoločnom štáte otvoril pre ne priestor, boli už v
podstate ukončené. Chýbala dôkladná sebareflexia a verejná diskusia, ktorou
demokratická Európa prešla pred 10 - 15 rokmi. V podobnej situácii boli aj
ostatné tranzitívne štáty, keďže
historicky prešli takmer rovnakým vývojom. Spôsob, ako sa s týmto hendikepom
vyrovnávali, však už nebol rovnaký. Slovensko žiaľ nepatrí práve medzi žiarivé
príklady a nie je ani veľký problém pomenovať, prečo.
Už sme spomenuli základnú axiómu o spätnej väzbe spoločenskej klímy a médií, najmä verejnoprávnych.
Chronické neduhy slovenského politického a spoločenského života sú notoricky
známe. Nedostatok politickej kultúry, povyšovanie partikulárnych straníckych a
ekonomických záujmov nad záujmy verejného blaha, animozita k iným názorom a
neschopnosť konsenzu, klientelizmus – to všetko už presne definovali nezávislí
ekonomickí a politickí analytici doma i v zahraničí. V oblasti médií k tomuto
kontraproduktívnemu rámcu pribúdali ešte ďalšie špecifické deformácie:
● na Slovensku chýbalo –
a do značnej miery dodnes chýba – všeobecné povedomie hodnoty verejnej služby v
modernej spoločnosti; ide o poznanie, že určité druhy služieb zatiaľ komerčný
sektor nevie plnohodnotne a všeobecne dostupným spôsobom nahradiť, pretože je
primárne orientovaný na zisk, a nie na verejný záujem; pritom verejný záujem sa
často mýlne interpretuje ako pozostatok štátneho dirigizmu;
● najmä spočiatku
absentovalo vedomie, že oblasť vysielania je špecifickou aktivitou, na ktorú sa
nemôžu mechanicky vzťahovať zákony trhu; komerčná televízna stanica nie je
"iba" podnikom ako ktorýkoľvek iný výrobný podnik – pretože vysiela
určité obsahy, zásadným spôsobom ovplyvňuje myslenie ľudí; snahou modernej
spoločnosti je zabezpečiť súčasne so slobodou prejavu aj názorovú pluralitu,
súťaž myšlienok – a používa na to rôzne regulatívy;
● architektúra
vznikajúceho mediálneho systému sa nechápala dôsledne ako celok, ale v značnej
miere ako dva protipóly, reprezentujúce dva odlišné politické režimy;
existujúca televízia sa stále spájala s predstavou o "štátnom"
vysielaní ako slúžke moci, i keď sa v nej vymenilo niekoľko nových garnitúr;
tým sa jej už od začiatku podstatne
zužoval priestor pre skutočnú transformáciu na modernú verejnoprávnu televíziu
európskeho typu.
[1] Deklarácia „Verejnoprávne vysielanie – príležitosť
pre Európu“, prijatá v Bruseli 30. 11.1993. Pozri v publikácii I. Králik:
Televízia v Európe, Bratislava 1995, vydal Výskumný a informačný servis STV.