vysielania a priniesol do nich výrazné trhové prvky. Výsadné postavenie dovtedy monopolných štátnych
(Francúzsko, Španielsko) a verejnoprávnych (Nemecko, Škandinávia, Holandsko)
televízií bolo v priebehu niekoľkých
rokov zlikvidované. Vyvolalo to krízu
vo viacerých rovinách.
Najzávažnejšia bola kríza identity, t.j. otázka, či ešte vôbec je
európsky model verejnej vysielacej služby zmysluplný. Veď divák mal odrazu možnosť vyberať si z
množstva ponúk – a jeho správanie
naznačovalo, že čoraz viac času trávi pri programoch komerčných televízií.
Koncom osemdesiatych rokov nebolo zriedkavosťou, že zo stúpajúcich
rejtingov
a podielov na trhu robili niektorí apologeti komerčného vysielania predčasné
závery o blízkom konci verejného sektora vo
vysielaní.[1] Vynorili
sa staré, už dobre známe argumenty z televízneho trhu USA, ktoré problém
verejného záujmu stavali v inom svetle. Podľa nich „program, o ktorý sa zaujíma
veľká časť publika, sa vlastne vysiela vo verejnom záujme“ (F. Stanton, 1960).
Trhliny v identite a koncepcii verejnej vysielacej služby sa objavili aj
na inej úrovni. Európske štátne a neskôr verejnoprávne televízie dlho odvodzovali
svoj profil a „nepostrádateľnosť“ od
základných funkcií, ktoré pre spoločnosť plnili – ako „zdroj informácií, vzdelávania, zábavy a kultúry“.
Lenže tieto funkcie začali v nemalej
miere plniť aj noví hráči na trhu – komerčné
subjekty. V oblasti spravodajstva dokonca priniesli nový, oveľa aktívnejší, agresívnejší a divácky veľmi
účinný štýl politických reportáží a
rozhovorov. V jeho svetle sa odrazu pilier verejných vysielacích služieb – spravodajstvo – zdalo príliš suchopárne,
pasívne, možno i servilné vo vzťahu k politikom a iným verejným činiteľom.
Vytváral sa dojem, že sú to vlastne komerčné stanice, ktoré ochraňujú záujmy divákov.[2]
Dokonca aj do oblasti vzdelávania a kultúry vniesli komerčné stanice nové prístupy, ktoré si našli svoju
odozvu u diváka, pretože boli blízke
jeho životnému štýlu. Veď kde je povedané, že ak divák hľadá v televízii
vzdelávacie obsahy, musia to byť
suchopárne relácie na spôsob školských učebníc? Prečo nezbúrať vhodnými
formátmi bariéry, ktoré oddeľovali tzv. elitnú kultúru od početnejšieho publika? Prečo nevyužiť
ľahšie, dostupnejšie formy a výrazové
prostriedky, viac zábavných prvkov?
Pre televíziu ako masové médium to boli celkom legitimné otázky. Nie náhodou práve po nástupe komerčných
televízií sa objavujú nové žánrové
označenia, ako napríklad infotainment, dokonca docutainment, ktoré už v svojom názve nesú prvok zábavy
a relaxu.
„Nový štýl“ mal však hlbšie korene, ako sa zdalo na prvý pohľad. Bol odrazom inej filozofie diváka, ktorú priniesli komerčné televízie. Trvalo určitý čas, kým si
[1] Napr. generálny riaditeľ RTL R. Thoma v polovici 80-ych
rokov odvážne vyhlasoval, že "neprejde veľa
času, a ARD či ZDF sa dostanú na okraj audiovizuálnej scény".
[2] Je príznačné, že v jednej z prvých porevolučných
besied o budúcnosti vysielania u nás sa predstaviteľ vznikajúceho súkromného
sektora dožadoval koncesionárskych poplatkov s argumentom, že skutočne
nezávislú službu verejnosti môžu zabezpečiť iba súkromné stanice, nezávislé od
vlády a politikov.