1 Vývoj mediálneho prostredia
1.1
Elektronické médiá
Nejde o voľbu medzi štátnou
reguláciou a kontrolou na jednej strane a minimálne regulovanými trhovými mechanizmami na strane druhej. Ide o voľbu
medzi politikou revitalizácie verejnoprávneho vysielacieho systému, relatívne
nezávislého od štátu, a politikou, ktorá ho likviduje.
Graham Murdock
Európsky model vysielania sa počas svojej 80 ročnej histórie sformoval tak, že práve jeho verejnoprávny
pól (rozhlas a ešte väčšmi televízia)
zo všetkých médií najužšie súvisí so životom a stavom spoločnosti. Napriek
proklamovanej nezávislosti platí tu
princíp vzájomnej závislosti. Nielen v rovine materiálnej (spôsob a výška verejnéhoo financovania je vecou
spoločenského konsenzu), ale aj v tom
zmysle, že verejná vysielacia služba priamo a
najkomplexnejšie reflektuje filozofiu spoločnosti, v ktorej funguje: jej hodnotovú orientáciu, ciele,
pravidlá, normy a štandardy, ale i jej
kolektívnu pamäť, tradície, vedomé i
podvedomé očakávania.
Táto všeobecná skúsenosť sa historicky rozvíjala v rôznych spoločenských
podmienkach a v závislosti od stupňa demokratického vývoja nadobúdala rôzne formy, ale stavala na spoločnom, verejne
akceptovanom presvedčení, že verejnoprávne vysielanie môže byť nástrojom spoločenského a kultúrneho rozvoja
práve vďaka tomu, že reflektuje a
„obsluhuje“ všetky segmenty občianskej spoločnosti.
Ak táto axióma platí dnes napriek rozmanitosti
vysielacích systémov v ktoromkoľvek európskom štáte, Slovensko je jej ukážkovým
príkladom. Inými slovami: jedenásťročný vývoj Slovenskej televízie po páde
železnej opony je priamym – i keď nie vždy časovo simultánnym – odrazom vývoja spoločnosti od roku 1989.
Z vlastnej skúsenosti vieme, že ten vývoj bol oveľa ťažší, zložitejší,
deformovanejší, ako sme si želali, alebo ako sa to dalo očakávať. Dokonca i mnohých zahraničných analytikov, ktorí
boli dobre informovaní o situácii, úrovni kultúry i televíznom potenciáli
tranzitívnych krajín strednej Európy, zaskočili mnohé skutočnosti. Problém nie
je ani v tom, nakoľko turbulentný bol
vývoj v prvých porevolučných rokoch, ale predovšetkým v tom, aké ovocie tento vývoj prinášal a prináša.
Keď sa postkomunistické štáty začiatkom deväťdedsiatych rokov púšťali tak povediac „na zelenej lúke“ do budovania svojich systémov vysielania, ktoré mali nahradiť monopol štátnej, stranícky prísne regulovanej televízie, mali k dispozícii cenné skúsenosti z demokratickej Európy, ktorá práve prekonala prvú veľkú krízu verejnoprávneho vysielania. Nástup komerčných televízií v osemdesiatych rokoch tu zmenil od základu (hádam okrem Veľkej Británie) situáciu v národných systémoch