O jednotlivých bodoch návrhu nebolo možné diskutovať, rozhlasové stanice
sa mohli k návrhu vyjadriť len ako k celku (hoci zo strany zástupcov ST zaznela
poznámka, že ich nikto z monopolného prístupu k riešeniu problémov obviňovať
nemôže). Výsledok sa dal predpokladať – piati držitelia licencií pripojili k
svojmu podpisu slovo nesúhlasím, dve stanice neboli zastúpené štatutárnymi
zástupcami a tak prítomní pripísali, že nie sú kompetentní takúto dohodu
podpísať.
Kauza mala dohru na úrovni ministra a parlamentu. Pod tlakom hlavne
príslušného výboru parlamentu začali Rádiokomunikácie napokon postupovať v
súlade so zmluvami. Rádiá obdržali faktúry zodpovedajúce platným zmluvám. Tie
ktoré bolo možné vypovedať Rádiokomunikácie následne vypovedali, iné stratili
platnosť pri obnovovaní či rozširovaní licencie a zvýšenie cien malo
kompromisnú hodnotu – o 70%. Ročný boj rádií o obhájenie si svojich zmluvných
práv (paradoxne vyplývajúcich zo zmlúv, ktoré rádiá považovali za jednostranné
v prospech štátneho podniku) však zásadne nevyriešil problém. Vysielatelia
ostali malými a nepodstatnými klientami mamutieho štátneho podniku. Nikto
neuvažoval o tom, či by v rámci koncepcie mediálneho systému štátu nebolo
potrebné spraviť politické rozhodnutie motivované vôľou mať na Slovensku
funkčný duálny mediálny systém a dal pokyn štátnšmu podniku, v ktorom tvoria
príjmy zo šírenia držiteľov rozhlasových staníc len zlomok, nedávať súkromným
rádiám maximálne ceny. Kauza Asociácia verzus Slovenské telekomunikácie vo
svojej podstate odzrkadľuje postavenie súkromných – predovšetkým regionálnych –
elektronických médií v štáte, ktorý okrem deklarácie príklonu k duálnemu
systému pre jeho reálnu existenciu nič neurobil. Neexistencia mediálnej
koncepcie, ktorá by bola základom postupu všetkých rezortov k oblasti médií
(pretože médiá svojou činnosťou zasahujú do viacerých rezortov štátu) tak, aby
spoločne vytvárali podmienky na vyvážený systém koexistencie súkromných a
verejnoprávnych médií, mala za následok živelný rozvoj, ktorému dominoval
princíp „zachráň sa kto môžeš“.
V roku 2000 došlo k privatizácii Slovenských telekomunikácií a Asociácia
opäť začala hľadať spôsob, ako s teraz už súkromným kolosom určiť vysielanie
jasné, transparentné a nelikvidačné pravidlá.
Dňa 13. 10. 1997 došlo k nezákonnému zastaveniu vysielania troch členských rozhlasových staníc Asociácie – Rádia TWIST, REBECA a N Rádia – Slovenskými telekomunikáciami. Dôvodom mali byť dlhy týchto médií voči štátnemu podniku. Skutočným dôvodom však bolo eliminovanie stále silnejšieho, mienkotvornejšieho a pre vládnuce strany politicky nepohodlného Rádia TWIST. Ostatné dve rádiá doplatili na fakt, že politický zásah nemal byť jednoznačný. Dlhy iných medií (vrátane verejnoprávnych) však boli v tom čase ďaleko väčšie (navyše dlh pohybujúci sa na úrovni 100.000 Sk Rádio TWIST v deň zastavenia vysielania uhradilo) a tak napokon politická motivácia tohto činu vyšla najavo. Asociácia sa stretla 14. 10. v Trnave, aby vzniknutú situáciu analyzovala. Práve na tomto kongrese došlo k zásadnému posunu vo vývoji Asociácie – prijatím TV Markíza a City TV vznikla Asociácia nezávislých rozhlasových a televíznych staníc Slovenska, ktorá zastupovaním obidvoch častí súkromného elektronického mediálneho priestoru získala ešte väčšiu spoločenskú vážnosť. Celý svoj vplyv využila na protest voči hrubému politickému zásahu do