iná. Všetky – z hľadiska dosahu – zaujímavé frekvencie sú koordinované
medzinárodne na body Slovenských telekomunikácií. Z toho vyplýva, že v prípade,
že vysielateľ má záujem na takejto frekvencii vysielať, je nútený s ST
spolupracovať. Mohol by ešte podstúpiť proces novej medzinárodnej koordinácie
takejto frekvencie na bod, z ktorého by prípadne vysielal z vlastného
vysielača, v prípade, že by novou koordináciou frekvencia stratila na svojej
kvalite a dosahu, môže Rada SR PRTV, ktorá je okrem iného zodpovedná i za
efektívne využívanie kmitočtového spektra, frekvenciu tomto žiadateľovi odobrať
(z hľadiska budúcnosti rozvoja telekomunikačných technológií by však malo byť
záujmom ST udržať i – s jeho hľadiska – „malých“ vysielateľov na svojich
zariadeniach). Takže vysielatelia hľadajú vždy možnosti, ako vysielať na danej
frekvencii bez účasti ST, možné to však býva zvyčajne len v prípade malých
frekvencií a predovšetkým na východe Slovenska, kde sú pre takéto vysielanie
ďaleko priaznivejšie geografické podmienky.
Rok 1996 bol rokom vyhrotenia vzťahov medzi súkromnými vysielateľmi a Slovenskými
telekomunikáciami. 1. decembra 1995 prijalo Ministerstvo financií SR výmer,
ktorý v termíne od 1. 1. 1996 určil nové maximálne ceny výkonov
rádiokomunikácií. Slovenské telekomunikácie (resp. ich OZ Rádiokomunikácie)
začali od 1. 1. 1996 tieto maximálne ceny voči držiteľom licencií plošne
uplatňovať.
Okrem otázky prečo voči súkromným rozhlasovým staniciam uplatňovať
maximálne ceny však vyvstala otázka právna. Držitelia licencií mali v tom čase
so ST podpísané zmluvy, v ktorých bola samozrejme definovaná výška poplatkov za
služby, ktoré staniciam ST poskytovali. Slovenské telekomunikácie nemali teda
právo začať voči staniciam uplatňovať nové ceny. Napriek tomu od 1. 1. 96
posielali staniciam faktúry – v rozpore so zmluvou – vo výške nových cien. Rozhlasové
stanice posielali celý rok neuhradené faktúry späť so žiadosťou o vystavenie
platných faktúr.
Po neúspešných individuálnych upozorneniach zo strany rozhlasových
staníc, vstúpila do rokovania Asociácia. Tá sa po celý čas svojej existencie,
snažila iniciovať podpis Generálnej dohody medzi ST a ANRS, ktorá by upravovala
základné pravidlá pre zmluvy medzi ST a rozhlasovými stanicami. Prvotným
impulzom bola snaha prinútiť ST špecifikovať ceny za jednotlivé výkony a
služby, pretože stanice platili celkovú sumu bez možnosti spätnej kontroly, bez
znalosti čo z toho tvorí elektrická energia, čo réžia, čo napríklad odpisy
vysielacích zariadení a zároveň docieliť vyrovnanejšiu dikciu zmlúv, ktorá bola
obsahovala voči vysielateľom len povinnosti voči ST, žiadne práva v prípade
nekvalitného šírenia signálu. Už ceny, ktoré predchádzali spomínané zvýšenie,
považovali rozhlasové stanice (predovšetkým v porovnaní s výškou investícii v
prípade vlastného vysielača) za nadsadené.
Vedenie Rádiokomunikácií však odmietalo rokovať s Asociáciou o cenách za
služby s odôvodnením, že ide individuálne obchodné zmluvy. Členské stanice
Asociácie, ktoré vysielali prostredníctvom ST, sa stretli 15. marca 1996 a
oficiálne postúpili Asociácii právo rokovať aj o cenách.
Rokovania s vedením Rádiokomunikácií postupne viedli Asociáciu k pochopeniu, ako je možné, že k takémuto obrovskému vzájomnému nepochopeniu sa (a protiprávnemu konaniu zo strany ST) vôbec došlo. Nový cenník nadobudol účinnosť 1. 1. 1996. K tomuto termínu sa aj začal v štátnom podniku Slovenské telekomunikácie uplatňovať. Podnik naplánoval výnosy pre rok1996 podľa platného