< predchádzajúca strana - ďalšia strana >


1.2    Tlačené médiá

 

1.2.1   Dedičstvo minulého režimu

 

Postavenie tlače a ostatných médií v spoločnosti sa po februári 1948 jednoznačne formovalo na politických princípoch mocenského monopolu komunistickej strany.         O všetkých závažných a neraz i druhoradých otázkach rozhodoval stranícky aparát. Stranícke orgány priamo zasahovali nielen do problémov štátnych informačných prostriedkov, ale napríklad i do tlače iných strán a kultúrnych časopisov, ktoré vydávala spisovateľská organizácia a pod. Prostredníctvom Správy tlačového dozoru (súčasti rezortu vnútra) uskutočňovali štátne mocenské orgány predbežnú cenzúru.[1]

 

Znárodňovací proces po „Víťaznom februári 1948“ postihol aj vydavateľstvá tlače          a celý polygrafický priemysel. Vydávanie ústredných periodík sa postupne koncentrovalo do pôsobnosti dvoch desiatok vydavateľstiev.

 

Najvýznamnejším slovenským vydavateľstvom novín a časopisov bolo v minulom režime Vydavateľstvo Pravda, ktoré spolu s Nakladateľstvom Pravda, zriadenom na vydávanie kníh, vytvorilo v roku 1967 Tlačový kombinát KSS, účelové zariadenie ÚV KSS. V tomto vydavateľstve vychádzalo 17 titulov tlače a spotrebovala sa v ňom viac ako polovica celkového množstva papiera určeného pre tlač na Slovensku. V roku 1980 to bolo z celkovo spotrebovaných 30.206 ton papiera až 16.624 ton. V Práci, vydavateľstve a nakladateľstve ROH vychádzalo 6 titulov a v Smene, vydavateľstve SÚV SZM, 11 titulov detskej a mládežníckej tlače. Ďalej, v slovenskom telovýchovnom vydavateľstve Šport 6 titulov. Živena, vydavateľstvo ÚV Slovenského zväzu žien vydávala tiež 6 titulov. [2]

 

Po februári 1948 sa aj tvorba zákonných noriem plne podriaďovala mocenskému mechanizmu KSČ. Došlo k znárodneniu materiálno-technickej základne masových médií a zákazu súkromného podnikania v tejto oblasti. Zákon o vydávaní časopisov a Zväze čs. novinárov č. 184/1950 Zb. zakotvil centralizáciu riadenia. Podľa neho sa aj registrácia tlače podriaďovala byrokratickej procedúre, o vzniku nových časopisov        v praxi bez výnimiek rozhodoval stranícky aparát KSČ. Zákonné normy postupne nahrádzali ministerské vyhlášky alebo uznesenia vlády. Napríklad uznesením vlády č. 17 z roku 1953 vznikol Štátny tlačový dozor ako orgán preventívnej cenzúry, od r. 1954 bol podriadený ministerstvu vnútra, a fungoval až do marca 1968.

 

Krátke obdobie pokusu o zásadné reformy v roku 1968 viedlo k zrušeniu cenzúry,        k oživeniu slobody tlače a otvorilo priestor aj pre vznik nových titulov. Po násilnom potlačení „Pražskej jari“ nastúpilo obdobie nevídaného potláčania novinárskych slobôd. Takzvané normalizačné obdobie od svojich začiatkov sprevádzali útoky na nezávislosť tlače, na novinárov, a začala sa hľadať zodpovednosť novinárov                a novinárskej organizácie za krízu v spoločnosti, ktorú vyvolala invázia štátov Varšavskej zmluvy proti Československu. [3]

 

 

< predchádzajúca strana - ďalšia strana >



[1] Holina, V. Žurnalistika v nových podmienkach. In: Národná obroda, 19. 10. 1990, s. 11.

[2] Atlas rozšírenosti tlače, rozhlasu a televízie SSR, Bratislava, NŠÚ 1982, s. 20.

[3] Holina, V. cit. d. s. 11

< predchádzajúca strana - ďalšia strana >