1.2 Tlačené médiá
Postavenie tlače a ostatných médií v spoločnosti sa po februári 1948 jednoznačne formovalo na politických princípoch mocenského monopolu komunistickej strany. O všetkých závažných a neraz i druhoradých otázkach rozhodoval stranícky aparát. Stranícke orgány priamo zasahovali nielen do problémov štátnych informačných prostriedkov, ale napríklad i do tlače iných strán a kultúrnych časopisov, ktoré vydávala spisovateľská organizácia a pod. Prostredníctvom Správy tlačového dozoru (súčasti rezortu vnútra) uskutočňovali štátne mocenské orgány predbežnú cenzúru.[1]
Znárodňovací
proces po „Víťaznom februári 1948“ postihol aj vydavateľstvá tlače a celý polygrafický priemysel.
Vydávanie ústredných periodík sa postupne koncentrovalo do pôsobnosti dvoch
desiatok vydavateľstiev.
Najvýznamnejším
slovenským vydavateľstvom novín a časopisov bolo v minulom režime Vydavateľstvo
Pravda, ktoré spolu s Nakladateľstvom Pravda, zriadenom na vydávanie kníh,
vytvorilo v roku 1967 Tlačový kombinát KSS, účelové zariadenie ÚV KSS. V tomto
vydavateľstve vychádzalo 17 titulov tlače a spotrebovala sa v ňom viac ako
polovica celkového množstva papiera určeného pre tlač na Slovensku. V roku 1980
to bolo z celkovo spotrebovaných 30.206 ton papiera až 16.624 ton. V Práci,
vydavateľstve a nakladateľstve ROH vychádzalo 6 titulov a v Smene,
vydavateľstve SÚV SZM, 11 titulov detskej a mládežníckej tlače. Ďalej, v
slovenskom telovýchovnom vydavateľstve Šport 6 titulov. Živena, vydavateľstvo
ÚV Slovenského zväzu žien vydávala tiež 6 titulov. [2]
Po februári 1948
sa aj tvorba zákonných noriem plne podriaďovala mocenskému mechanizmu KSČ.
Došlo k znárodneniu materiálno-technickej základne masových médií a zákazu
súkromného podnikania v tejto oblasti. Zákon o vydávaní časopisov a Zväze čs.
novinárov č. 184/1950 Zb. zakotvil centralizáciu riadenia. Podľa neho sa aj
registrácia tlače podriaďovala byrokratickej procedúre, o vzniku nových
časopisov v praxi bez výnimiek
rozhodoval stranícky aparát KSČ. Zákonné normy postupne nahrádzali ministerské
vyhlášky alebo uznesenia vlády. Napríklad uznesením vlády č. 17 z roku 1953
vznikol Štátny tlačový dozor ako orgán preventívnej cenzúry, od r. 1954 bol
podriadený ministerstvu vnútra, a fungoval až do marca 1968.
Krátke obdobie
pokusu o zásadné reformy v roku 1968 viedlo k zrušeniu cenzúry, k oživeniu slobody tlače a otvorilo
priestor aj pre vznik nových titulov. Po násilnom potlačení „Pražskej jari“
nastúpilo obdobie nevídaného potláčania novinárskych slobôd. Takzvané
normalizačné obdobie od svojich začiatkov sprevádzali útoky na nezávislosť
tlače, na novinárov, a začala sa hľadať zodpovednosť novinárov a novinárskej organizácie za
krízu v spoločnosti, ktorú vyvolala invázia štátov Varšavskej zmluvy proti
Československu. [3]